Vyhľadávanie
Pod prísnym matkiným dohľadom
Friedrich Weissensteiner
Synovia Márie Terézie
Bratislava, Ikar 2006
Preklad Mária Vilikovská
Po Dcérach Márie Terézie, Habsburských ženách na cudzích trónoch a Veľkých panovníkoch habsburského rodu nás „dvorný životopisec Habsburgovcov“ tentoraz zoznamuje s osudmi synov Márie Terézie.
Mária Terézia bola starostlivá matka, ale veľmi prísna. Záležalo jej na tom, aby jej synovia a dcéry pôsobili na európskych kniežacích dvoroch dobrým dojmom a nerobili hanbu habsbursko-lotrinskej dynastii. Určovala životné dráhy svojich detí podľa vlastných dynastických predstáv, podriadila im aj výber ich manželských partnerov. Pri synoch dbala na veľmi dobré vzdelanie a dôkladnú výchovu ešte viac ako pri dcérach, pretože všetci boli predurčení stať sa regentmi. Životné osudy piatich synov Márie Terézie, ktorí sa dožili dospelosti, rámcujú tie isté okolnosti: vojna o rakúske dedičstvo, sedemročná vojna, vplyv osvietenstva, permanentná smrteľná hrozba kiahní (na ne zomrel syn Karol Jozef, aj obe manželky Jozefa II.). Cez jednotlivé portréty nám autor sprostredkúva mocensko-politické aktivity panovníckej dynastie, ale aj rodinný život, vzájomné vzťahy súrodencov, ich vzťah k rodičom, najmä k dominantnej matke; poznávame ich vlastnosti, záľuby, sme svedkami ich úspechov či nezdarov.
V publikácii dominuje životopis najstaršieho syna, Jozefa II. Následníctvo predurčilo jeho detstvo i ďalší život. Smrť prvej manželky, ani nie dvadsaťdvaročnej Izabely Parmskej, ktorú obdivoval a zbožňoval, výrazne zasiahla do jeho ďalšieho života. Nikdy sa s jej stratou nevyrovnal a svoju pozornosť potom zameral už len na spravovanie monarchie. Od svojej matky, umiernenej reformátorky, sa líšil nielen chápaním politiky, názormi na štýl vládnutia, postojmi k náboženstvu, spoločnosti, ale aj povahou. Po jej smrti zostal síce osamotený, na druhej strane však už nemusel počúvať žiadne námietky. V rokoch 1780 až 1790 sa na habsburskú ríšu valil príval cisárskych nariadení a dekrétov. Reformátorský cisár všetko prevrátil, uskutočnil rozsiahle zmeny v sociálnej oblasti, zdravotníctve, školstve, justícii a v cirkevno-politickej sfére.
Opačný typ panovníka predstavuje Jozefov brat Leopold, rozvážny reformátor a „múdre knieža mieru“. Za dvadsaťpäťročného panovania v Toskánsku vybudoval vzorovú krajinu európskeho osvietenstva. Celú krajinu precestoval, informoval sa o pomeroch poddaných, radil sa s ministrami a radcami. Za najodvážnejší plán, ktorý mal byť dovŕšením reforiem, bol projekt ústavy ako reakcia na despotický štýl vládnutia Jozefa II. Rozmýšľal konštitučne a chcel sa dobrovoľne vzdať časti svojho dedičného práva, čo bolo nepochopiteľné aj pre toskánskych osvietencov. Obdobie vlády Leopolda po smrti Jozefa II. sa vyznačovalo zmierňovaním následkov jeho radikálnych reforiem. V roku 1790 bol korunovaný za rímsko-nemeckého cisára. Zomrel vo veku nedožitých štyridsiatich piatich rokov a na trón zasadol jeho najstarší syn František II.
Ferdinanda Karola pokladala Mária Terézia za problémové dieťa a obávala sa o jeho budúcnosť, jej obavy sa však nenaplnili. Miestodržiteľstvo v Lombardii využil ako post zaručujúci mu bezstarostný život. Jeho najmladšia dcéra Mária Ludovica, o ktorej rojčil Goethe, sa vydajom za Františka II. (najstaršieho syna Leopolda) stala rakúskou cisárovnou.
Najmladšieho syna Maximiliána Františka urobila jeho matka najskôr uhorským miestodržiteľom, potom mu naplánovala vojenskú kariéru a nakoniec duchovnú dráhu. Stal sa veľmajstrom Nemeckého rádu, kolínskym kurfirstom a münsterským kniežacím biskupom. Ako osvietenecký panovník uplatnil úsporné opatrenia najskôr na vlastnom dvore. Zreformoval vzdelávanie na ľudových školách, podporoval zriaďovanie manufaktúr a zlepšil obchodné cesty. Dvory synov Márie Terézie navštevovali súdobí hudobníci, Wolfgang Amadeus Mozart a Ludwig van Beethoven.
Michaela Geisbacherová
