Vyhľadávanie
Alena Mornštajnová: Hana
Preklad: Miroslava Čierna
Bratislava: Aktuell, 2020
Knihy českej spisovateľky a prekladateľky Aleny Mornštajnovej sú v českom aj v slovenskom prostredí pomerne známe. Do povedomia čitateľskej verejnosti sa dostala už v roku 2013 vydaním románu Slepá mapa. Následne autorke vyšli ďalšie štyri knihy: Hotýlek (2015), Hana (2017), kniha pre deti Strašidýlko Stráša (2018) a Tiché roky (2019). Za jej najznámejšie dielo je v súčasnosti možné považovať román Hana, ktorý bol preložený do viac ako desiatich jazykov (napr. do poľštiny, chorvátčiny, bulharčiny, slovinčiny a i.). Je to zároveň autorkina prvá kniha, ktorá sa tento rok dostala do kníhkupectiev aj v slovenskom preklade. Hana získala niekoľko ocenení, medzi nimi Kniha roka za rok 2017 a v roku 2019 ju zdramatizovalo Národné divadlo v Brne. Keďže však kniha vyšla už pred tromi rokmi, je možné sa na autorkinu doterajšiu tvorbu pozrieť všeobecnejšie.
Vo všetkých prózach Aleny Mornštajnovej (okrem knihy pre deti Stašidýlko Stráša) sa objavujú viaceré spoločné motívy, prostriedky a postupy, ku ktorým sa autorka rada vracia a ktoré sú pre ňu charakteristické. Všetky knihy rozprávajú príbehy „obyčajných“ ľudí na pozadí tzv. veľkých dejín 20. storočia (od prvej republiky cez druhú svetovú vojnu až po komunizmus a revolúciu). Vzájomné postavenie týchto historických a spoločensko-politických udalostí vždy významne ovplyvní dej a život hlavných postáv. V románe Hana je takýmto činiteľom nielen druhá svetová vojna a holokaust, ale aj epidémia týfusu, ktorá sa v roku 1954 prehnala Valašským Meziříčím. Motív pohromy, ktorá neustále padá na hlavy protagonistov, je ďalším prvkom, ktorý je možné nájsť vo všetkých autorkiných príbehoch.
Typický je aj viacgeneračný záber – romány Aleny Mornštajnovej sa nezameriavajú len na jednu postavu, ale v centre pozornosti býva väčšinou celá rodina, resp. hneď viacero jej vrstiev. Vznikajú tak akési rodinné kroniky či ságy, prostredníctvom ktorých je možné ukázať rôzne osudy jej členov. Okruh postáv je viac-menej daný už na začiatku a všetky, ktoré prídu ďalej, sú len ich ďalšie a ďalšie kombinácie. Ani v románe Hana sa čitateľ nestretáva len s titulnou hrdinkou. Autorka okolo nej spriada komplikovanú sieť vedľajších postáv, z ktorých najvýraznejšou je Hanina neter a neskôr zverenkyňa Mira.
K často vyzdvihovaným prednostiam autorkinho písania patrí zmysel pre dynamiku rozprávania – v jej príbehoch sa stále niečo deje a jednotlivé udalosti sa striedajú v pomerne rýchlom tempe. Postavy nemajú čas príliš dlho premýšľať, zaoberať sa konkrétnym problémom z rozličných strán či dôkladne posudzovať všetky okolnosti a väčšinou hneď konajú. Tento, inak veľmi prínosný, postup však v Hane narazil na určité rozpory. V snahe neustále posúvať dej dopredu sa potom autorka nedokáže ubrániť príliš skorému prezradeniu zápletky, a tak sa čitateľovi ľahko môže stať, že už na začiatku knihy vie, čo je základom jej príbehu a ako sa skončí. Chvatné tempo rozprávania a príliš rýchle vyrovnanie sa s niektorými záležitosťami mnohokrát zabraňuje hlbšiemu ponoru do vnútra postáv a zvolené témy často nie sú detailne preskúmané. Románu chýba jemné spomalenie, reflexia situácie či pokus o komplexnejšie sebapozorovanie.
V zobrazení psychického rozpoloženia protagonistov sa potom opakovane objavujú určité nevyužité zdroje. Postava Hany je tak aj napriek autorkinmu úsiliu o jej ambivalentnejšie chápanie formovaná najmä zvonku a pôsobí jemne schematicky. Stručný a výstižný náčrt určitého ľudského typu, ktorý Alena Mornštajnová uplatnila pri tvorbe epizódnych postáv, sa pri tak ambiciózne projektovanej hrdinke, akou je Hana, nepodarilo účinne využiť. Sklamaná žena, ktorá prešla peklom koncentračných táborov a po návrate sa už nedokázala zaradiť do života, v konečnom dôsledku vyznieva skôr ako čudáčka než primerane individualizovaná hrdinka. Problematicky v tomto smere pôsobí aj Mira. Ako postava s prirodzene obmedzenou perspektívou (akú deväťročné dievča nepochybne má) totiž akosi nelogicky balansuje medzi naivnou školáčkou a vševediacim rozprávačom.
Hana Aleny Mornštajnovej je nielen príbehom troch generácií jednej rodiny, ale aj typického českého malomesta. Je to príbeh o láske, nenávisti, odcudzení, nepochopení, zbabelosti a podobných klišé, ktorý čitateľ zhltne za jednu cestu vlakom. Autorka do značnej miery ostáva v zajatí vlastných konvencií a štýlu, následkom čoho sa jej knihy začínajú na seba až príliš podobať. Svoju čitateľskú základňu však určite nesklame.
