Vyhľadávanie
Ľubomír Feldek svojimi básnickými, prozaickými a dramatickými textami zanechal v našej kultúre stopy, ktoré bude čas len veľmi pomaly zahládzať. Knihou Ťahák z dejín slovenskej literatúry smeruje k podobným stopám, ale u iných autorov: odkazuje na ich čitateľsky najpríťažlivejšie texty, vsádza ich do kontextu svojich čitateľských spomienok, pri autoroch novších interpretačné rozprávanie rozširuje o rozprávanie spomienkové. Ale nehľadajme za tým interpretačno-poetologický výklad textov slovenských autorov; nájdeme tu básnické preklady (napr. Konštantín-Cyril, Ján Hollý, Ján Kollár, Óndra Łysohorsky), parafrázy, alúzie, úvahy, glosy, marginálie. Feldekove zastavenia sú nerovnako obsiahle (nie sú ani rovnako vydarené). Väčšina z nich nám povie aj čosi zo zákulisia života našich klasikov (aj keď týmto označením rozhodne nemožno oceniť každého z tvorcov). Feldek má čo povedať, keďže mnohých poznal osobne, viacero jeho postrehov má ambíciu nasvietiť nielen literatúru, ale možno aj skryto rehabilitovať budúce kroky jej tvorcu (poukaz na otca Miroslava Válka väzneného v čase stalinských procesov...). Z niektorých údajov cítime osobné zaujatie (Stachove peripetie so zdravím), niekedy je ale Feldek svojou snahou o pripútanie čitateľa k recepcii skôr kontraproduktívny. Veď posúďme nasledujúce slová na margo poézie Jána Hollého: „Nepatrí sa, aby som ako luterán vyslovoval dohady o myšlienkach katolíckeho kňaza. Americký výskum síce zistil, že priemerný muž ma tristotisíc erotických myšlienok denne, no možno katolícka cirkev trvá na tom, že na jej kňazov sa to nevzťahuje. Bol by to však taký hriech, keby sa to vzťahovalo aj na nich? Veď erotické myšlienky sú krásne a Ján Hollý určite tušil, že len ťažko sa im môže vyhnúť dobrá báseň.“ Možno to Ján Hollý naozaj (viac než) tušil. Ale predsa, ak Feldekove preklady Shakespeara sú často aj oprávnene odvážne, v recenzovanej knihe je jeho odvaha miestami nepatričná.
