Tajné dejiny bielej kaligrafie
Daniel Hevier
Trio Publishing 2015
Hevierova kniha s názvom Tajné dejiny bielej kaligrafie prináša čitateľovi zaujímavý viacvrstvový a viacvýznamový príbeh, v ktorom sa rozprávanie a samot ná podstata ľudskej tvorivosti a umenia stávajú zdrojom napätia i kľúčom k vyriešeniu záhady tajomnej bielej kaligrafie.
Mysteriózny text s prvkami detektívky sa dostáva k čitateľovi vďaka rozprávačovi, ktorý sa však nakoniec sám stáva jeho súčasťou a skutočný pôvodca tak zostáva ukrytý medzi slovami. Protagonista, ktorého meno nie je dôležité a necháva sa oslovovať ako Osoba či Person, núti čitateľa už od samotného začiatku pochybovať o existencii striktných hraníc medzi literatúrou a skutočným svetom, medzi postavou z príbehu a autorom knihy. Vzbudzuje v nás zvedavosť, ktorá nás nabáda neustále pokračovať v čítaní a spoluvytvárať tak príbeh, z ktorého v samotnom závere pramenia iné príbehy. Autorova i rozprávačova hra s čitateľom sa začínajú už v úvode ilustrovaného románu, ktorý nás prenáša do sveta, kde sa energia ľudskej kreativity a myšlienky mení na silu schopnú ovládať všetko dianie okolo nás. Vďaka náhode sa Person, muž stredného veku, človek pracujúci s literatúrou, stretáva v nemocničnej čakárni s neznámym, tajomne pôsobiacim chlapom (Herbi Mann) a jeho dcérou, ktorej dá meno Hermína. Záhadná dvojica mu postupne odhaľuje existenciu bielej kaligrafie i jej tajomného spoločenstva, ktorých podstatou je objaviť v človeku schopnosť vnímať posolstvá ukryté v knihách, maľbách a umeleckých dielach vytvorených v priebehu ľudských dejín. Person sa po tomto stretnutí začína pozerať na svet inými očami, pomaly a intuitívne skúma podstatu ľudskej tvorivosti, silu myšlienok a umenia a zároveň sa pred ním objavujú nové, často nebezpečné životné situácie. Miznúci ľudia, meniace sa budovy a prenasledovania sa zrazu stávajú súčasťou jeho sveta. Hesse, Mann, Weiss či tajomná Hermína, ktorí ho na tejto výprave za poznaním sprevádzajú, sú dôležitým kompozičným prvkom celého textu, vďaka nim a mnohým ďalším intertextuálnym odkazom sa čitateľovi otvárajú nové interpretačné možnosti uchopenia románu. Konkrétne i miznúce časopriestorové súradni ce, snaha o ovládnutie sveta a deštruktívna sila Škrtača, ktorý má schopnosť natrvalo vymazať osoby z príbehu, nútia čitateľa ne/premýšľať o tom, že sa ocitá na miestach, ktoré nemôžu existovať, pretože v literatúre nič nie je nemožné. A tak sa Kurt Cobain, Tibor Kucan, Čeněk Černý, Mira Kilarová, Janko Silan, Ľudmila Podjavorin ská, padlí anjeli či mnoho ďalších postáv a bytostí ocitnú zdanlivo náhodne v spoločnom príbehu. Náhoda v texte je však premysleným plánom, ako zaujať čitateľovu pozornosť, organizovaná koncepcia, ktorej hlavnou úlohou je navodiť v čitateľovi pocit, že smeruje k jednoznačnému ukončeniu príbehu, no namiesto toho sa pred ním na konci vynára množstvo nezodpovedanýchotázok.
Podstatou i cieľom Hevierovho románu je hra s neviditeľným atramentom, ktorý prepája myšlienky so slovami a zhmotňuje nám len tušené. „Kniha bielej kaligrafie nie je dopísaná, iba neustále písaná a dopisovaná našimi očami.“ Autor je spolu s čitateľom spolutvorcom príbehu i jeho súčasťou. Sme však len svedkami tvorenia príbehu alebo sa aktívne pokúšame spolu s Personom ako detek tívi vyriešiť podstatu existencie bielej kaligrafie a pochopiť jej význam v umení? Niečo je po pre čítaní príbehu na očiach všetkým a niečo zostáva neviditeľné, čo však neznamená, že to neexistuje.
