Recenzia
23.07.2018

Tajničky pred zotmením

Tíš

SULÍK, Ivan: Tajničky pred zotmením
Mária Bátorová: Tíš
 
 
Je celkom nepredstaviteľné, čo len si pomyslieť, koľko myšlienok venovali desiatky generácií literátov na zaznamenanie základného delikatessima života, vzťahov medzi mužom a ženou. Dejiny sú bohaté na výkriky i šepoty a náš brutalizovaný svet sa aj vďaka literatúre podvedome a sebaobranne prikláňa k pokojnému i vzrušujúcemu tisícročnému vzťahu obidvoch pohlaví, a to aj s vedomím mnohonásobnej vyrozprávanosti tejto nesmrteľnej témy.
Poviedkové etudy Mátie Bátorovej sa odohrávajú v nezameniteľnom, nadobro „obyčajnom“ prostredí a skôr naznačujú, čo nám, mužom, ženám, otcom, dcéram, milencom a milenkám chýba, ponúkajú nám v pravej intímnej súmračnej chvíli malú skromnú tajničku. V Bátorovej komorných príbehoch prevláda vážny tón, elegickosť, nostalgia, clivota, ťahavé adagio, predtuchy nenaplnených koncov a očakávaných dotykov. Všimnime si napríklad exteriéry: často sú elegantné, noblesné, príťažlivé, ale vždy skôr provizórne, vyznačujú sa prechodnosťou, symbolicky avizujú rozchody a krátke stretnutia muža a ženy – čakárne, vestibuly, bistrá, stanice, telefónne búdky, kaviarne, penzióny, hotely... Tu stretávame ľudí, ktorí čosi vnútorne cenné vlastnia, ale oveľa viac im toho chýba k harmónii, k naplneniu vzájomného vzťahu, k súzvuku duší. Autorka však nie je až taká skúpa na slovo, nechá svoje ženušky a mužíčkov vyrozprávať sa, odkryť karty. Čo nám chýba, bratia a sestry? Isteže, stále ide o to „pokúsiť sa preniesť do duševnej oblasti. Aj tam“, uvažuje naša mladica „by sa niečo také pevné zišlo, pestované, racionálne, zdôvodnené, kontrolované. Aj tam je platňa, ale pod ňou je – cit. A city robia city.“
Hm, keď už nie platne, tak aspoň kompromis, prerastanie, výpožičky citu rozumu a naopak. Dorozumenie je teda možné, ale... Ako však vidíme nie po prvý raz a dosť očividne, city sa neveľmi ráčia s ráciom, idealita s materializmom, pokorné čakanie s hektickou kariéromániou, „hmlistá víla“ v mušelíne si nerozumie s rozvíchreným „veterným kráľom“, mužská pevnosť sa ťažko dobýva, na obidvoch stranách tichého korektného bojiska ostávajú hrdí i sklamaní zablúdenci. Aktívnejšie a ako vždy cieľavedomejšie ženy chcú „pestovať vzťah“, a muži? Žena dobyvateľka sa radšej vzďaľuje so svojou pravdou, čosi prírodné , živočíšne jej našepkáva byť v strehu pred zakoreneným pragmatizmom samčieho úspechu a zanovitej cesty nahor. Čosi ťažko navrátiteľné skúšajú dostať na zem naše citlivé stvorenia, v tom sú vo všetkých jedenástich poviedkach rovnaké. Rýchle plynúce obrázky živého sveta však ponúkajú poväčšine dosť monotónne posplietané disonancie ako – Boh dá – predzvesť možnej vytúženej duševnej harmónie.
Nuž a čo zvykne byť v takýchto miniatúrach epickou oporou autorov? Nevera, manželské a milenecké krízy, neopätovaná ľúbosť, hlúpe nedorozumenia, mužský či ženský vlastnícky egoizmus, rozpor medzi zodpovednosťou a slobodou výberu, chuť ignorovať konvencie. Bátorová tu vedela o možných pošmyknutiach, a preto sa rozhodla v svojich pôvabne intimizovaných príbehoch byť čo najviac diskrétna, úsporná, nechce za nič na svete hlučne naservírovať čitateľovi mastný guláš Collinsová a spol. Preto sa ono „pestovanie vzťahov“, ktoré by naši protagonisti radi udržali na decentnej úrovni (a aj sa im to vďaka autorke darí), radšej presúva do pocitov previnenia a hrdej samoty ako do scén hysterických erupcií. Tajomstvá ponechávame na chvíle privátnych bilancií, pričom autorka dobre vie, kedy „uťať“ príbeh a nedovoliť postave zaliať slzami alebo vínom pokazenú predstavu a nesplnené sny. Azda preto Bátorová nevidela svoj hlavný literárny cieľ v povrchovo atraktivizujúcom zosilňovaní výrazu, hoci – na druhej strane – možnože takéto šetrenie s epickou priazňou a romanesknosťou a pokus vyrovnať sa s odvekým mužsko-ženským iskrením skôr intelektuálne, filozoficky, ochudobnili Bátorovej poviedky o väčšiu plastickosť, dramatično a rozprávačskú spontaneitu a zanechal v nás dojem úzkostnej kompozičnej prisvedomitosti à la thèse. Je to zvláštny a trochu nečakaný paradox, ak si v tej chvíli pomyslíme, koľko intelektuálneho nasadenia venovala autorka práve tomu, aby túto mentálnu clonu odstraňovala práve zo svojich poviedkových postáv.

Ivan Sulík In: Knižná revue, roč. VI, 22. 5. 1996, č. 10, s. 5.