Vyhľadávanie
Bratislava, TRIO Publishing 2011
Preklad Zuzana Dudíková
Strhujúci román, ktorý približuje Čínu 19. storočia, je príbehom Ľalie z prefektúry Chunan. Svoje pútavé rozprávanie začína 80-ročná hrdinka spomienkami na bezstarostné detstvo v chudobnej roľníckej rodine, ktoré náhle prerušil zložitý a drastický proces obväzovania nôh, dlhotrvajúca bolesť sprevádzaná slzami a nárekom. Napriek krutým metódam, veľkému riziku infekcie a úmrtí a dlhodobému obmedzeniu pohybu však tradícia víťazila, lebo malé nohy boli predpokladom lepšieho spoločenského postavenia, najmä ak sa podarilo vytvoriť tzv. zlaté ľalie. Veľkosť nohy bola pre budúcich svokrovcov dôkazom disciplíny budúcej nevesty, znášania bolesti a úderov osudu, ako aj poslušnosti voči rodine. Na druhej strane to negatívne ovplyvnilo povahu žien: „...obväzovanie nôh mi zmenilo nielen nohy, ale aj charakter... Než som dovŕšila štyridsať rokov, tvrdosť doráňaných nôh sa mi preniesla do srdca, a to si zvyklo na nespravodlivosť a mrzutosti, že som už nevedela odpustiť tým, ktorých som milovala a ktorí milovali mňa.“ Spomienky na prežité utrpenie a zúfalstvo malej Ľalie zmiernila v čase hojenia nôh dohadzovačka, ktorá jej našla vhodnú dvojníčku – Snežnú ružu z neďalekej dediny. Podľa zvyku spísali dievčatá zmluvu o vernosti, potom si posielali darčeky a počas návštev zostávali na poschodí v ženskej izbe. Snežná ruža raz poslala Ľalii do daru hodvábny vejár s odkazom v tajnom písme nüšu. Vymysleli si ho ženy, aby si mohli písať medzi sebou. Na vejár si dievčatá písali odkazy, správy, želania, zverovali mu svoje túžby. Zvláštne obdobie prežili dvojníčky počas „vypínania vlasov“. Špeciálny účes bol znamením, že sa budú vydávať. Dievčatá spolu uvažovali nad dohodnutými manželstvami, novými domovmi a ich priateľstvo im dodávalo chuť do neznámeho života. Manželstvá dievčat však boli rozdielne. „Roky ryže a soli“ oboch žien plynuli v každodenných starostiach, radostiach i príkoriach, materinských i manželských povinnostiach, čo poznačilo aj ich vzťah. Medzi dvojníčkami vznikali nedorozumenia, sklamania, stratila sa dôvera, až nakoniec „spálili mosty“. Podľa čínskej tradície je však vzťah dvojníčok silnejší ako vzťah medzi manželmi, a práve to im nevyšlo. Preto boli „roky čakania“ pre Ľaliu obdobím výčitiek. Vzdialený svet čínskej kultúry v tomto románe citlivo predstavila čínsko-americká spisovateľka Lisa See, ktorá v odľahlej čínskej provincii vyhľadávala pamätníkov starodávnych tradícií, ako aj znalcov tajného písma nüšu, ktoré čínske ženy používali vyše tisíc rokov. Pôsobivý životný príbeh Ľalie sa stal bestsellerom, 40 krajín kúpilo vydavateľské práva a iste zaujme aj slovenského čitateľa.
