Vyhľadávanie
O dávnej prítomnosti škriatkov na našom území svedčí ich zastúpenie v ľudovej kultúre (rozprávkach, príbehoch, povestiach, legendách, zvykoch). Osídľujú lesy, lúky, banské štôlne, hrady, mlyny a občas sa vyskytujú aj v bežných domácnostiach. Niektorí z rodu škriatkov ľuďom pomáhajú, iní škodia. K tým najmenej obľúbeným istotne patria tlačiarenskí škriatkovia. Náklonnosť si u dospelých získavajú iba v prípade, ak majú zmysel pre humor. Inak im vrodený inštinkt napovedá, aby sa pred nami mali na pozore, lebo ak by sa nám dostali do rúk... Škriatkovia sa pre istotu ukrývajú aj pred deťmi. Deti so škriatkami sympatizujú, i keď im rovnako môžu spôsobiť množstvo nepríjemností.
Život škriatkov (genézu ich vzniku v poverových predstavách, rozsah pôsobnosti, charakteristiku či opis dobrodružstiev) prezentujú deťom aj dospelým čitateľom mnohé, nielen rozprávkové knihy. O tlačiarenských škriatkoch na Slovensku doteraz nikto nič nenapísal, hoci výsledky ich práce máme dennodenne na očiach. Šantia v knihách, časopisoch, novinách, e-mailovej korešpondencii, aj v esemeskách. Kradnú písmená ako Hups, zamieňajú ich ako Rups, prešmyčkujú ako Šups a ešte musí byť medzi nimi jeden, ktorý pojedá medzery medzi slovami.
Kniha o tlačiarenských škriatkoch žijúcich v tlačiarni, kaziacich pozvánky, knihy aj čítanky Hups, Rups a Šups je určená deťom od piatich rokov. Renomované spisovateľky Gabriela Futová, Katarína Škorupová a ilustrátorka Katarína Ilkovičová nápad spracovali vkusne, sviežo a s vtipom. Každá z autoriek sa škriatkovskou tematikou už zaoberala vo svojej predchádzajúcej tvorbe alebo sa s ňou aktuálne konfrontuje. Gabriela Futová napísala texty o škriatkovi Hupsovi, ktoré sú súčasťou Hupsovho šlabikára pre 1. ročník ZŠ schváleného Ministerstvom školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky (2013), je tiež autorkou knihy pre deti Nototo a strašidelná škola Elvíry Múdrej (2015), v ktorej škriatkovskú školu navštevuje aj písmenkový škriatok Nototo. Katarína Škorupová škriatkov začlenila do svojej avizovanej knihy V krajine rozprávok. Katarína Ilkovičová ilustrovala dielo Zuzany Csontosovej Víla Jazmínka a škriatok Vendelín (2014), škriatkovia sa objavujú aj v ilustrovanej knihe Zuzany Pospíšilovej Pohádky pod polštář (2012). Ako teda tlačiarenskí škriatkovia Hups, Rups a Šups vyzerajú a akí sú?
Čosi pre hipsterov
Všeobecne rozšírená predstava o vonkajšej podobe škriatka a predstava najtypickejšieho výzoru hipstera majú isté prieniky (brada ako laktibrada, objemná čiapka, úzke nohavice). Iba jeden z trojice tlačiarenských škriatkov, Rups, túto predstavu napĺňa. Hups a Šups sú zobrazení ako malí chlapci s netradičnými čiapkami a v čižmičkách. Každý hipster si však v knižke príde na svoje. Ak by, hypoteticky, čítal príhody Hupsa, Rupsa a Šupsa svojim deťom, v ilustráciách aj grafickom prevedení nájde stopy minulosti. Publikácia, podobne ako viaceré súčasné knihy pre deti a mládež, má retro výraz.
Výrazu retra v tomto prípade napomáha farebný kolorit publikácie, tvarová štylizácia jednotlivých motívov a celková kompozícia knihy (jazyk diela je súčasný). Na obálke dominuje zašlá tyrkysová farba kontrastujúca s mrkvovou červenou a oranžovou, dopĺňajú ich sýte tóny tmavomodrej a staroružovej. Obálka prezentuje hlavných protagonistov príbehu – troch škriatkov a dievčatko Amálku a zároveň najpodstatnejšie „rekvizity“ – knihy a cukríky (nesmrteľné gumové medvedíky). Na titulnej ploche nájdeme tiež Amálkine slzy, ktoré sú dôležitým hýbateľom deja, slniečko v zošite, bodkované šálky, farebné pastelky a nie hocijakú stolnú lampu. Nejeden rodič sa zrejme rozpomenie, že podobná lampa s kovovým tienidlom (dizajnový kúsok sedemdesiatych rokov) bola súčasťou jeho detskej izby.
Retro náladu navodzujú tiež tvary písma použité na hlavných titulkoch. Zrejme ide o kombináciu rôznych fontov, ku ktorej by sa presnejšie vyjadril odborník na typografiu. Každopádne tento postup zdôrazňuje písmená, základ pre prácu tlačiarenského škriatka. S písmenkami sa nehrajú iba škriatkovia, pohrala sa s nimi aj Katarína Ilkovičová. Nájdeme ich (podobne ako interpunkčné znamienka) na vzoroch oblečenia postáv, na kobercoch, záclonách, prikrývkach, atď. Na niektorých ilustráciách písmenkám možno prisúdiť dekoratívnu funkciu, na ďalších obrázkoch plnia funkciu významotvornú. Rupsova čiapka napríklad obsahuje písmeno R, jeho nohavice sú zdobené rôznymi písmenami radenými v líniách. Rozčúlený šéf vydavateľstva má oblečený červený sveter so vzorom z výkričníkov. Premýšľanie Hupsa a Rupsa je vizuálne podporené otáznikmi okolo ich hláv, škriatkovská škriepka so zaťatými päsťami a výstražnými ukazovákmi je podporená výkričníkmi, šípkami, „polámanou“ prerušovanou čiarou a písmenom X umiestenými v priestore medzi aktérmi. Inak si škriatkovia pekne hovejú na kresielkach z abecedy, celé ich bývanie je vytvorené z nakradnutých písmeniek. V ilustráciách sa objavuje tiež motív linajkového a štvorčekového papiera v rôznych verziách.
Kniha je komponovaná tradične. Ilustrácie sa rozprestierajú na celých stranách, príp. dvojstranách alebo na malej ploche dopĺňajú text. Rozsiahly text (jeden ucelený príbeh o živote škriatkov) je členený na dvadsaťšesť menších častí s názvami, ktoré pomáhajú pamätať si dejovú líniu (napr. Ako Hups zavinil, že Amálka dostala poznámku, Ako Hupsa trápilo svedomie). Publikácia Hups, Rusp a Šups na prvý pohľad aj ohmat (listy majú vyššiu gramáž) pôsobí ako stará, „overená“ kniha, vonia však novotou. Toto tvrdenie myslím metaforicky aj doslovne. Autorky knihy vyzývajú čitateľa hneď v úvode, aby ku knihe privoňal. Deti by sme však mali upozorniť, aby náhodou nevdýchli hlavného protagonistu. Škriatkovia sú malí, Amálka Hupsa v príbehu takmer omylom zjedla.
Čo je malé, to je milé?
Porekadlo čo je malé, to je milé, pri postavách škriatkov obvykle neplatí. Tlačiarenskí škriatkovia Hups, Rups a Šups sú však výnimkou. Predstavu o ich rozmeroch môže čitateľ nadobudnúť podľa istých indícií. Väčšina ilustrácií v knihe škriatkov zobrazuje vo veľkom celku, vidíme ich telá kompletne. Dosahujú výšku figúrok stolnej hry Človeče, nehnevaj sa, ktorú spolu Hups a Rups hrajú (podľa vlastných pravidiel). Škriatkovia však nie sú jedinými malými tvormi, ktoré v príbehu účinkujú. V úvode a v závere knihy čitateľa sprevádzajú myši. A že ide o myši tlačiarenské, ktorým knižky nie sú cudzie, spoznáme veľmi rýchlo. Myši totiž hneď na začiatku predvádzajú písmenkovú abecedu a prihovárajú sa viazanou básnickou rečou v komiksových bublinách.
So škriatkami NIEsú žarty!
Na príklade nášho „národného“ škriatka Martinka Klingáča vidíme, že piadimužík človeku nič zadarmo nedá. Ak niekomu pomôže, robí to so zištným zámerom. Hups, Rups a Šups, obávaní návštevníci knižných vydavateľstiev a tlačiarenských podnikov, robia šarapatu z nudy (Hups), z pocitu osamelosti a mrzutosti (Rups) alebo skrátka z nutkania hrať sa s významami slov a viet (Šups). Škriatkovania sa vzdajú iba v prípade, ak za to dostanú adekvátnu náhradu. Pre Hupsa je tou náhradou priateľstvo s dievčatkom Amálkou, pre Rupsa priateľstvo s oboma a gumové medvedíky, pre Šupsa každodenný prísun slovných hier.
Niektoré hry so slovíčkami škriatkovia posunuli aj deťom. Návody k hrám sa nachádzajú najmä v úvode a závere knihy, sú tiež súčasťou prednej a zadnej predsádky. Deti táto pridaná hodnota pravdepodobne pobaví, môžu sa zahrať so škriatkami alebo na škriatkov a cvičiť si používanie jazyka. Pre menšie deti môžeme vymyslieť iné hry, napríklad:
hľadať v ilustráciách a možno aj v prostredí okolo seba (v zariadení detskej izby, počas prechádzania ulicou) tvary písma;
pokresliť plochu veľkého baliaceho papiera písmenkami a vytvoriť tak originálny darčekový papier;
zahrať sa na interiérového dizajnéra alebo módneho tvorcu a nakresliť návrhy odevov, vecí, nábytku, izieb pre škriatka (samozrejme, všetko z písmeniek). Môžeme pracovať aj s hotovými písmenami, ak si ich povystrihujeme z novín a časopisov.
Petra Baďová (1985) pracuje v Ústave literárnej a umeleckej komunikácie FF UKF v Nitre. Okrem iných publikácií jej vyšla aj Existenciálna estetika vecí (2016).
