Recenzia
09.01.2007

Tajomstvá obrazov. Provokujúce témy v umeleckých dielach - Alexander Sturgis, Hollis Clayson - Legendy na plátne

Legendy na plátne

Legendy na plátne

Alexander Sturgis –Hollis Clayson

Tajomstvá obrazov. Provokujúce témy v umeleckých dielach

Bratislava, Vydavateľstvo Slovart 2006

Preklad Štefan Greňa, Jana Melcerová, Ľubica Vávrová

Len máloktorý obraz vyvolal toľko nezodpovedaných otázok ako Leonardova Mona Lisa. Ani 500 rokov od jej vzniku odborníci na umenie či na ženskú krásu neobjasnili záhadnosť jej úsmevu. Legenda jej tajomnosti pretrváva. Práve legendy viažuce sa k výtvarným dielam inšpirovali autorov tejto publikácie, aby nám priblížili dejiny umenia z menej známej stránky. Viac ako na umelecké a estetické kvality diel sa zameriavajú na okolnosti, aké viedli umelca k tomu, že zobrazil konkrétny predmet či danú tému. Upozorňujú diváka na mnohé detaily, ktoré by mu pri bežnom prezeraní obrazu mohli uniknúť, ale sú významné na pochopenie ďalších súvislostí zobrazeného momentu. V úvode autori vysvetľujú svoju metódu interpretácie jednotlivých diel a prístup k celým dejinám umenia. Nepostupujú chronologicky, ale podľa tém a žánrov obrazov, zväčša sa zameriavajú na maľbu, záverečnú kapitolu vyčlenili abstraktnej maľbe. Keďže mnohé témy sa opakujú v rozličných časových obdobiach a historických umeleckých štýloch, veľmi dôležitý je priložený abecedný zoznam reprodukcií s uvedenými stranami a register, aby sa čitateľ ľahko orientoval, najmä keď si chce porovnať niektoré diela.

Autori zvolili postup odhaľovania legiend obrazov od mytologických a náboženských motívov cez civilnejšie historické témy, krajinomaľbu až po žánrovú maľbu. Samozrejme, najviac tajomstiev ukrývajú portréty historických osobností – vládcov, vojvodcov, cirkevných hodnostárov. Popredným predstaviteľom portrétneho umenia, ktoré sa rozvinulo najmä v 16. a 17. storočí, je španielsky dvorný maliar kráľa Filipa V. Diego Velásqez. Keďže túžil nielen po umeleckom, ale aj spoločenskom ocenení, ,,vpašoval“ svoj autoportrét do známeho obrazu Dvorné dámy (1656). Prekročil dvornú etiketu už tým, že sa ocitol na jednom obraze s princeznou. Zašiel však ešte ďalej, na obraze je dokonca v spoločnosti kráľa Filipa V. a jeho manželky. Kráľovský pár primaľoval do zrkadla v okamihu, keď sa prizerá na portrétovanie svojich detí. Kráľ mu udelil rytiersky titul, po ktorom celý život túžil, až keď bol obraz dokončený. Odznak rytierstva – červený kríž rádu sv. Jakuba si autor domaľoval dodatočne. Najmä panovníci kládli veľký význam na výraz svojho portrétu. Zvyčajne si vybrali jeden vzorový portrét, podľa ktorého mohli umelci maľovať ďalšie. Najčastejšie reprodukovaným prezidentským portrétom je podobizeň Georgea Washingtona z roku 1796 od Gilberta Stuarta. Maliar ho namaľoval pre prezidentovu manželku, ale ponechal si ho v ateliéri ako model. Podľa neho namaľoval ďalších 70 portrétov prezidenta a známy je najmä z jednodolárovej bankovky. A to aj napriek tomu, že podľa pani Washingtonovej vôbec nevystihoval jej manžela. Maliari uplatňovali alegorické obrazy na kritiku súdobých politických a spoločenských pomerov. K takým obrazom patrí aj Plť Medúzy z roku 1819 od Théodora Géricaulta. Autor ho namaľoval po zverejnení otrasnej výpovede dvoch svedkov, ktorí prežili stroskotanie francúzskej lode Medúza pri pobreží Afriky v lete 1816. Loď prevážala vojakov a osadníkov do kolonializovaného Senegalu. Kapitán, francúzsky šľachtic opustil na záchrannom člne posádku s asi 150 pasažiermi. Po dvoch týždňoch útrap prežili na núdzovej plti iba pätnásti. Hovorili o skutočnom pekle, boli svedkami kanibalizmu  a šialenstva. Podobné memento vystríhajúce pred ľudskou zbesilosťou zanechal Pablo Picasso svojou Guernicou (1937) či Masakrou v Kórei (1951). Napriek tomu, že tieto diela sprevádza množstvo legiend viac či menej tajomných, ich všeplatná výpoveď je zrozumiteľná každej generácii. 

–báb–