Vyhľadávanie
HEVI, 1994
Kniha Júliusa Balca Strigôňove prázdniny je voľných pokračovaním jeho knihy Strigôňove Vianoce (Mladé letá, Bratislava 1991). Nazdávame sa, že ak tieto dve knihy niečo spája, tak to nie sú iba súvislosti, pokiaľ ide o reálie (kontext postáv a kontext prostredia), lebo tie možno pokladať z hodnotiaceho hľadiska v istom zmysle predsa len za zanedbateľné – druhá kniha je voľným pokračovaním prvej – skôr to, ako s nimi Balco „narába“ (s reáliami, o nich je reč) v rámci reálno-ireálneho preskupenia, ktoré bezprostredne súvisí s autorskou tvorivou metódou.
Pravdaže, aj v knihe Strigôňove prázdniny sa objavia tradičné rozprávkové postupy a rekvizity, no tie čitateľa neprekvapia. Čo ho prekvapí – nemôže ho neprekvapiť – je to, že za fiktívnym Najmenším mestom i za nefiktívnym Liptovom vycíti nielen konkrétne prostredie, reálnu „topografiu“, a pritom bizarný rozprávkový svet /o to bizarnejší, o čo je Balco konkrétnejší, reálnejší), ale aj konkrétne postavy, reálny „povahopis“, a pritom opäť bizarný rozprávkový svet...
A o to ide, že práve v takomto prostredí žijú takíto ľudia. Alebo rozprávkové bytosti? V duchu toho, čo sme už povedali, si myslíme, ba sme presvedčení, že aj ľudia, aj rozprávkové bytosti. Nech si autor hovorí, čo chce, sme si istí, že napríklad taký Janko Vinš alebo poštár Telegram sa motkali aj po Pezinku, kde Július Balco žije, že neúčinkujú iba vo fiktívnom Najmenšom meste. A čo žandár Mak? A čo trhovkyne? A čo samotný karpatský strigôň? Žiada sa nám dodať: A všetci so svojráznymi charakteristickými menami-prezývkami; je celkom pravdepodobné, že niektoré azda práve autori rovesníci (vrátane neho) kedysi v detstve po niekom pokrikovali v pezinských uličkách. A ak sa aj mýlime, o to lepšie, pretože aj to o čomsi svedčí, aj to súvisí s tajomstvom úspechu Balcovej prvej i druhej knihy. A pôsobivé ilustrácie Igora Piačku akoby to všetko len potvrdzovali – rovnako originálne, po svojom.
Zhrňme: V knihe Strigôňove prázdniny Július Balco zaujal čitateľa podobne ako v knihe Strigôňove Vianoce svojím novátorským, a teda originálnym prístupom, pokiaľ ide o vzájomné prepojenie reálneho a ireálneho sveta v tvorbe pre deti. Ani tak nie tým, že k tejto interakcii vôbec dochádza, lebo to by sme ťažko mohli hovoriť o novátorskom, originálnom prístupe, skôr tým, s akou úžasnou samozrejmosťou k nej dochádza, totiž, že ireálny svet je rovnako „hmatateľný“ ako reálny svet, ak nie ešte „hmatateľnejší“. Povedané inak, ireálny svet je tu prinajmenšom taký reálny, ako je reálny svet ireálny, pod čím treba rozumieť asi toľko, že je ťažké neuveriť čomukoľvek fantastickému a bizarnému (v rámci fikcie, nie skutočnosti), keď sa nám existencia karpatského strigôňa vidí prirodzená, taká prirodzená ako kontext, v ktorom sa nachádza. A prečo sa nám taká vidí? Jednoducho preto, lebo sme pristúpili na Balcovu hru, ktorú nám ponúkol a ktorou si nás podmanil. Nemalú zásluhu na tom majú okrem metaforického videnia pútavý príbeh, sugestívne postavy a prostredie, dynamický dej, svieži jazyk. A tak možno povedať, že Balcova kniha Strigôňove prázdniny má takisto ako jeho predchádzajúca kniha Strigôňove Vianoce všetky predpoklady na to, aby sa stala trvalou hodnotou v umeleckej spisbe pre deti, ba čo viac, že do nej vnáša aj niečo nové, doteraz nepovšimnuté.
Bystrík Šikula
ŠIKULA, Bystrík: Tajomstvo úspechu (Július Balco: Strigôňove prázdniny). In: Knižná revue, roč. V, 24. 3. 1995, č. 5, s. 5.
