Tajuplný plameň kráľovnej Loany - Umberto Eco - Náš tip

Náš tip

Náš tip

Umberto Eco: Tajuplný plameň kráľovnej Loany

Bratislava, Vydavateľstvo Slovart 2005

Preklad Stanislav Vallo

   Svet Ecových románov azda vždy vnímame ako labyrint, v ktorom sa na neočakávaných a neskutočných miestach stretávajú a zvláštne spájajú intertextové odkazy a alúzie, prekrývajú sa rozličné významovo nasýtené vrstvy a klenby, z ktorých vzniká syntetický tvar, labyrint, no nikdy nie nemý a plný hluchých ozvien, ale živý priestor, kde sa zlievajú hlasy a zvuky minulosti, prítomnosti a budúcnosti, ich tvorcov a nositeľov, ich „skeptikov a tešiteľov“.

   Eco patrí k autorom, ktorí majú očividnú záľubu v konštruovaní príbehov, motívov, postáv, viet, kapitol, kníh; táto radosť sa nepokryte prenáša aj na čitateľa; autor sa nehrá, že sa hrá, jeho „hra“ je vážna, dôsledná a koncízna, má všetky prvky dokonale navrhnutého a perfektne zostrojeného mechanizmu, ktorý žije a ustavične sa kamsi posúva - do priestorov čitateľovej fantázie, pamäti, imaginácie.

   Protagonistom Ecovho (výborne preloženého) románu je šesťdesiatročný antikvár, ktorý sa zrazu ocitá v zložitej situácii po mozgovej príhode, keď mu zlyhala epizodická pamäť, teda tá, ktorá sa viaže na pocity, a mnoho vecí zažíva akoby po prvý raz. Vyvolá to v ňom mnoho otázok a totálny chaos vo vzťahoch, keďže netuší, ako a do akej miery sa vyvinuli, na akom stupni sú. Možno povedať, že jeho emocionálny svet sa po zdravotnom postihnutí stáva tabula rasa, pokým pojmová pamäť mu slúži výborne, mnohé z toho, čo prežíva, mu asociuje prečítané; tu sa zapája typická Ecova metóda intertextových prepojení, skĺbení a zvratov, vysvetlení i odbočiek. Ecov hrdina je v situácii, keď mu niekto (jeho žena, dcéry, najbližší priateľ) má pomôcť zrekonštruovať to, čo prežil, pripomenúť, k čomu inklinoval, prípadne čomu sa vyhýbal. Najskôr objavuje zákutia svojho bytu v meste, pracoviska, kde vystupuje do popredia (jemu) nejasný vzťah so šarmantnou Poľkou Sibillou, neskôr odchádza na miesta svojho detstva, do Solary, kam ako dospelý chodil len s nechuťou a odkiaľ vždy unikal. Tu postupne, po malých krôčikoch, vniká do svojej minulosti, oživujúc si ju prezeraním odložených zväzkov poklesnutej literatúry, najmä komiksov. Stojí za zmienku Ecovo zistenie, ako tento typ triviálnej literatúry, ba všetky poklesnuté žánre sú schopné naplno vypovedať o svojej dobe, o jej charaktere, smerovaniach či nádejach, ale aj formovať človeka („... pravdepodobne práve nad komiksami som si s námahou budoval občianske uvedomenie“, s. 261). Protagonista Yambo si listuje v komiksoch a sprítomňuje sa celý taliansky svet 30. a 40. rokov so zrodom, nástupom a zánikom fašizmu; pomaly, práve pomocou starých kníh a fotografií, dobových šlágrov si Yambo vybavuje svoje detstvo v celej pestrosti a sugestívnych detailoch. Keď už je reč o pestrosti, knihu oživuje množstvo obrázkov či už obálok kníh, alebo hoci nálepiek na „cigaretových paklíkoch“, ktoré zbieral jeho dedko. Málokomu sa detstvo a mladosť odkryje tak dôkladne ako Yambovi, pomocou materiálnych artefaktov, ktoré pomôžu, aby jednotlivé kúsky mozaiky nielen jeho mladých rokov, ale spolu s nimi spoločenského a politického života krajiny v rokoch pred 2. svetovou vojnou a počas nej celkom do seba zapadli. Nemožno nespomenúť aj mnoho básnických textov, ktoré predstavujú buď protagonistove mladícke pokusy o poéziu, alebo texty piesní, ktoré tiež naplno vyjadrujú duch doby. Eco intenzívne rozhŕňa protagonistovu pamäť, akoby rozhŕňal oponu javiska, na ktorom sa má každú chvíľu začať prvé, toľko očakávané predstavenie. Mimochodom, hmla: v nej sa ocitá Yambova pamäť, ale aj to je iba spôsob nadväzovania - celý život, ako mu povedala manželka, si odkladal texty o hmle.

   „Rozpomínaš sa postupne, akoby si spomienky napichoval na dlhý ražeň“ (s. 348) a práve takto postupne s minulosťou protagonistu sa rozväzuje magický uzol pohľadu na svet v uplývajúcom čase.

                                Viera Prokešová