Vyhľadávanie
Bratislava, Vydavateľstvo Slovart 2011
Preklad Marianna Petrincová
Vlastne si myslím, že o tejto skvelej knihe by sa nemalo písať, mala by sa len čítať. Predsa sa pokúsim vystihnúť atmosféru pozoruhodného textu.
Niekde na hranici, za hranicou sa leje slovo a sype význam. A chce sa vravieť, hoci by aj všetky hodiny na svete dotikali postmodernu. O ceste, lese, ľuďoch rôznych národov i pováh. V neprestajne málo známom priestore medzi východom a západom, tam odkiaľ sa odchádza a nevie sa prísť. Konkrétnejšie. Medziborie. Hraničný priechod medzi Poľskom a Slovenskom. Severovýchodný cíp nášho štátu. Rozprávač a jeho známy – azda aj priateľ – Wladek sa živia – azda skôr prežívajú – ako priekupníci. Drobné rybky v mori tranzitu medzi východom a západom, severom a juhom.
Odessa, Košice, Budapešť, Oradea, Kluž, Videň, Tisa, Dunaj, Budapešť. Chladničky, farebné ceruzky, tričká, džíny. Rýchlo, lacno, jednorazovo. Maďari, Poliaci, Slováci, Cigáni. Hrdinovia žijú vo svete vecí, ktoré by už nemali fungovať, ba vlastne v záujme fungovania systému výroby a spotreby fungovať nesmú.
Bezcieľnosť nediania narúšajú okamihy nebezpečných náhod. Polodivé prasa rozpára brucho mužovi. Rozprávača mlátia nespokojní drzí zákazníci. Násilie vybuchuje nečakane a bezdôvodne. Napokon – inak sa nedá v atmosfére, kde nieto široko-ďaleko žiadnej motivácie. Ak sa nič nedeje, je dobre, ak sa deje, nuž násilie. V podobe natoľko bezprostredne brutálnej, že James Bond so Supermanom by sa od hrôzy zvinuli do klbôčok a začali potíšku skuvíňať. Ako jeden z mála aktov sebazáchrany funguje rozprávanie: „Nie je vylúčené, že si vymýšľal, ale čo na tom záležalo, keď sme potom tie výmysly opakovali v skutočnosti.“
Hranica medzi tzv. realitou a tzv. skutočnosťou nie je podstatná (príznačne sa v texte mihne narážka na Pankovčína z Marakéšu). Dôležité je nezastať. Aspoň v jednej z podôb. Kto rozpráva, neudiera.
Len hrdina akčných románov počas bitky trúsi akože vtipné repliky. Skutočné násilie mlčí – a preto sa vám v Kyjeve či v Snine na stanici prihovorí úplne neznámy človek – a očakáva od vás odozvu. Bezpečný rozhovor v kľučkách obchádzajúci všetko, čo nechcete povedať; konečne môžete klamať niekomu bez toho, aby vás prichytil. Áno, toto je východná slovanská žičlivá úprimnosť v praxi. Prejav pudu sebazáchovy. Kto nechápe, prípadne nevycíti, atmosféru, dopadne veľmi tvrdo a zle.
Z hľadiska priestorovej lokalizácie Stasiuk pri koncipovaní prózy využil kulisy vykreslené vo skvelej cestopisnej próze Cestou do Babadag (2004). Poľsko, východ Slovenska a Maďarska, Rumunsko, Bulharsko, Srbsko, Albánsko. Severojužná orientácia, pochod po ceste kšeftu s lacným tovarom, nahmatávanie tepny chudoby a hranice medzi východom a západom – pretože na druhej strane číha mráz, vietor obludne obrovských plání, Sibír a ľadové medvede. Stasiuk vedome štylizovane zdôrazňuje západovýchodnú hranicu – pretože si veľmi dobre uvedomuje jej neexistenciu v podobe čiary. Vypointúva strach z príchodu... tých odinakiaľ. Rusov, Číňanov... Vie, že Poliaci tentoraz šancu „zahrať sa na obrancov“ nedostanú, prípadné pokusy a vyhlásenia sú len kamuflážnymi tančekmi.
Stasiukov strach nevychádza z xenofóbie, ale už spomenutého uplatnenia pudu sebazáchovy. Bojí sa o identitu seba a priestoru, ktorý pozná a má ho rád, a preto sa ho, aspoň slovom, vytrvalo, usiluje uchopiť vo svojich prózach tak, ako vidí, cíti a nechápe, pretože už dávno nie je čo pochopiť a o čo bojovať. Vopred sme prehrali – čas, keď „veci pretrvávali do úplného konca a nemenili majiteľa,“ je definitívne preč, stal sa záležitosťou mýtov, legiend a rozprávaní môjho či iných otcov o odeve, ktorý čosi vydržal.
Možno je prízemné poznanie, že zmenou povahy matérie dochádza k modifikácii dnes pričasto skloňovanej identity. Totižto – ak možno vymeniť vec, prečo nie aj človeka?
Taksim je pesimistická a drsná knižka. Presvedčivo prežité vniká pod kožu globalizačného virvaru oveľa hlbšie než trebárs romány Michala Hvoreckého. Vypovedá o procesoch a pohyboch, ktoré odmietame vidieť. Stasiuk je nemilosrdný autor. Zaťato píše o medzipriestore, z ktorého odišli Rusi a kde sa čaká na Číňanov, pretože tunajší obyvatelia „nikdy nevedeli žiť sami, podľa seba, nedokázali si vybrať a odvykli si od toho, že si možno vybrať zle. Teraz sú ako staré deti a už sa nič nenaučia. Nakoniec, čo by sa mali naučiť? Že môžu ísť do piče? Že v skutočnosti oni sú tými sveta proletármi a majú jednoducho zmiznúť, alebo ticho sedieť, lebo už o nich nikto nebude spievať piesne?“ (s. 50-51).
Motívy sa vracajú okľukami cez sito pamäte rozprávača. Pohybom vpred sa zároveň vraciame. Aby sme si rozprávaním ozrejmili, kto sme a kým azda budeme vedieť byť. Pokiaľ nám vystačia slová.
