Vyhľadávanie
Zuzana Cigánová: Dosť dobrý dom
Bratislava: VSSS, 2021
Dosť dobrý dom je napohľad malá knižka s prebalom, ktorý vizuálne pripomína detskú maľbu vytvorenú počas hodín výtvarnej výchovy na prvom stupni základnej školy. Zároveň však zachytáva aj spisovateľkin autorský štýl – písať nevážne a hravo o veciach vážnych.
Zuzana Cigánová je hereckou legendou, ktorá účinkovala v stovkách inscenácií, a hoci je takpovediac „doma“ na javisku i na filmovom plátne, ani literárna tvorba jej nie je cudzia. Od svojho debutu Kúsok cesty okolo sveta (1991) publikovala viacero próz, napríklad Dopadne to dosť dobre, pes bude rád (1995) alebo K+K alebo naša etuda (2004). Medzi literárnou kritikou pozitívne zarezonovala trojnovela Šampanské, káva, pivo (2007), ktorá bola nominovaná na cenu Anasoft litera, podobne úspešné však boli aj jej nasledujúce prózy Špaky v tŕní (2012) a Aksál (2016). Jej literárne portfólio dopĺňa akýsi spisovateľský zápisník Všetko, čo viem (2020), ale i dráma Divadelná hra (2011), ktorá dáva aj laikovi možnosť zistiť, akú podobu ma divadelný scenár.
V súčasnosti sa čitateľovi do rúk dostáva jej najnovší počin – próza Dosť dobrý dom. Rozprávač nám síce hneď v úvode našepká, že žánrovo ide o románik, aby vzápätí hravo využil jeho homonymný význam – románik ako ľúbostnú zápletku. „Toto je románik... Románik o malom paneláčiku... O jeho obyvateľoch, o jeho ľuďoch... Lebo romány sú o ľuďoch, lebo romániky mávajú ľudia...“ (s. 7)
V popredí významového plánu prózy sú teda ľudia a ich vzťahy. Postavy, hoci majú rozličný vek i charakter, spája túžba žiť vo vzťahoch naplnených a hodnotných. A táto skutočnosť sa odráža aj v autorkinom spôsobe písania. V jej próze nenájdeme dlhé introspektívne pauzy ani dlhšie opisné pasáže. Naopak, neustále sa tam niečo deje: postavy komunikujú, žartujú, flirtujú, hádajú sa a prežívajú svoje súkromné drámy, no nikdy nie sami.
Popri charaktere postáv vystupuje do popredia aj skutočnosť, že bývajú v tom istom obytnom dome, rozprávač ho láskavo nazýva „paneláčik“. Už v próze Café hyena (2012) prozaičky Jany Beňovej sme sa s ním stretli ako s priestorom, kde veci verejné prestupujú do súkromia a obyvatelia toho istého paneláku sú si nechtiac bližší, ako by chceli. V tejto línii pokračuje aj Cigánová: „... každý človek predsa potrebuje svoj okruh... svoj meter štvorcový, svoj meter kubický, kam vpúšťa len toho, koho sám chce.. Lenže v paneláku... už len tie zvuky, čo vôbec nepatria do vášho života!“ (s. 7)
Ale Cigánová sa vo svojom písaní vydáva iným smerom ako Beňová, nejde jej o zdôraznenie izolovanosti a anonymity postáv v pritesnom priestore paneláku. K problému pristupuje takpovediac „tatarkovsky“, keď sa zmyslom života stáva snaha porozumieť tomu druhému a spoznávanie našich susedov vedie k vzájomnému obohateniu. Autorka neproblematizuje možnosť tohto porozumenia: je nielen možné, ale pre významový plán prózy aj nevyhnutné. Základným rysom tejto prózy je totiž jej tendencia k harmónii a vyváženému riešeniu problémových situácií.
Pre stavbu sujetu je teda ťažiskovým motív paneláku – tohto „dosť dobrého domu“, „... čo je ako hudobný nástroj“ (s. 109) – jeho akustická a aj estetická kvalita. Hlas a zvuky rezonujú jeho stenami i obyvateľmi.
Hravosť ako stratégia písania sa prejavuje na viacerých úrovniach, napríklad je to významové členenie textu do podoby scenára. Rozprávač nás na začiatku jednotlivých častí – obrazov – často stanovením časových a priestorových indícií inštruuje, čo si máme ako čitatelia predstaviť.
„A je zajtra či pozajtra a kamaráti sedia vo vírivke... A Pišta otvorí oko“ (s. 144)
„... A sme v pracovni Dušana Dušu a voľakde v byte sa ozve. Smeeetííí!“ (s. 142)
„A základná situácia je takáto... Pani Laura leží v spálni, ostatní sú v obývačke.. Medzi nimi sú dokorán otvorené dvojité dvere...“ (s. 145)
Nápadné je frekventované uvádzanie viet spojkou „a“, čo podčiarkuje hravé a detské ladenie textu. Najčastejšie však autorka používa elipsu – t. j. tri body, ktorá však neplní svoju tradičnú funkciu: jej použitím sa nezamlčuje časť výpovede, nevedie k dramatizácii, ale skôr slúži na prepojenie viet a jednotlivých obrazov, ktoré na seba nadväzujú a rozplývajú sa jeden v druhom. Jej funkcia pripomína aj pomyselnú „klapku“, ktorá pri tvorbe filmu signalizuje nový obraz.
Odkaz na klapku súvisí aj so skutočnosťou, že metaforicko-obrazná rovina je ukotvená v priestore divadla, kinematografie, a to najmä tej slovenskej. Odkazuje na ňu nielen postava elegantnej herečky – pani Laury, ale napríklad aj opis jednotlivých postáv. Tie rozprávač s obľubou prirovnáva k niektorým zo slovenských hereckých osobností: spomenutá pani Laura pripomína Zdenu Grúberovú (s. 12), pani Alena Veselá (mama dcér Hany a Dany) pani Majdu Pavelekovú, maliar Dušan Duša Jána Kronera (s. 19) a manželka jednej z postáv „má pekný hrubý hlas Zuzky Kronerovej“. (s. 119)
Charakterizácia postáv prostredníctvom ich hereckých ekvivalentov je efektná, čitateľ si predstaví jasný obraz a zároveň si uvedomí, že postavy disponujú aj istou dávkou hereckého šarmu. V neposlednom rade dochádza aj k istému humornému efektu.
Dosť dobrý dom je útla knižka, ale jej čitateľovi zaručuje príjemne strávený čas, ak sa rozhodne, že bude čítanie vnímať ako hru a vo svojej predstavivosti si jednotlivé obrazy poskladá s ľahkosťou a dávkou humoru. Cigánovej literárny svet je svetom človečiny a elementárnej ľudskosti, azda aj z tohto dôvodu je čitateľsky veľmi príťažlivý.
