Vyhľadávanie
My mom always said life was like a box of chocolates. You never know what you're gonna get. (Moja mamka vždy hovorila, že život je ako bonboniéra. Nikdy nevieš, čo objavíš.) Jednu z najvýznamnejších citácií histórie filmu som neuviedla náhodne. Môj tank maďarského spisovateľa atmosférou vo veľkej miere pripomína americkú produkciu (podľa knižnej predlohy Forrest Gump od Winstona Grooma). Predtým, ako prejdem k analýze, chcela by som sa chvíľku venovať projektu, v rámci ktorého bola kniha preložená: Edícia K4 zahŕňa preklady súčasných maďarských, poľských, slovenských a českých próz do všetkých jazykov v rámci vyšehradskej skupiny, a vďaka tomu sa do mojich rúk dostal príbeh Forresta Gumpa východného bloku.
Kniha rozpráva príbeh mládenca, ktorý sa zhodou okolnosti stáva tlmočníkom samotného maďarského vodcu Jánosa Kádára. Kvôli svojej funkcii sa dostáva do centra udalostí východného bloku. Bez pochýb je hodnotou tejto knihy schopnosť evokovať dejinné udalosti. Obsahuje nielen maďarskú, ale aj celú východoeurópsku históriu.
Hlavný hrdina (zároveň rozprávač) sa zdá byť mentálne obmedzený. Nerozumie svetu, v ktorom existuje. Je stelesnením homo sovieticus – človeka tvarovaného socialistickou ideológiou. Rozprávač je produktom marxizmu a ako ideálny (otázka či naozaj) produkt systému sa cíti byť jeho neoddeliteľnou súčasťou: „Patríme k sebe; oni sú s nami, dôverujeme im, sú to naši vodcovia […]“ (s. 23), a ďalej „Naši vedúci činitelia nám poskytujú všetko, čo potrebujem, bojujú v našom mene za nás, a my preto bojovať nemusíme, lebo oni berú na svoje plecia ťarchu boja ľudu dobrovoľne a spolu s nimi sme my“ (s. 23). Horváth perfektne využil socrealistický model na to, aby poukázal na nemožnosť jeho prepojenia s každodenným životom. Náš hrdina verí v prekrásnu socialistickú budúcnosť, uprednostňuje ideológiu pred prízemnými vecami. Svet sexuality a vášne je mu neznámy: „Do pudingu sa pridávajú aj hrozienka. Budem ju musieť pobozkať.“ Správny socialistický budovateľ sa nepozastavuje nad zbytočnými vecami, ako je súlož, správny socialistický budovateľ bojuje za dobro socialistickej vlasti. Azda nám to nepripomína nejakú inú dobu? Pokiaľ vaša odpoveď bude znieť áno, máte pravdu. Náš hrdina je ako vytrhnutý z obdobia stalinizmu. Stelesnenie marxistického sna sa nachádza uprostred Pražskej jari. S hrôzou reaguje na informáciu, že aj v Československu zaviedli sex. Myslím si, že skôr ako naivitu ukazuje táto postava zastaranosť stalinistickej ideológie, samotný hrdina je reliktom minulej doby.
Horváth dokonalým spôsobom ukazuje krízu socializmu v období Pražskej jari. Zdanlivá medzinárodná socialistická komunita sa javí len ako utopický tvar. V jeho próze vidíme, ako predstavitelia jednotlivých krajín (v prípade Československa aj frakcií) bojujú len za svoju nadvládu nad ostatnými bez ohľadu na dobro komunistického sveta. Podľa Môjho tanku medzi priemernými obyvateľmi socialistického bloku môžeme odlíšiť tých, ktorí stále naivne dôverujú systému, a tých, ktorí ani veľmi nepredstierajú, že mu veria. V Horváthovej próze je kapitalistický svet nielen veľmi lákavý, ale aj celkom dostupný.
Horváth rozpráva príbeh o jednom zo zlomových bodov československej histórie z maďarského uhla pohľadu, pridáva veľkú dávku absurdnosti už dosť absurdnému obdobiu. Výborne popísal hodinu Č (obsadenie československou armádou varšavskej zmluvy): „Súdruhovia, chlapci, máme prúser. [...] Obávam sa, že sme to posrali. [...] Hodina č: 20. augusta, 02 hodín 00 minút [...] Ale veď teraz je už deväť preč.[...] takže sme útok zmeškali“ (s. 356).“
Postavou duševne jednoduchšieho hrdinu chcel Horváth poukázať na absurditu vyššie uvedeného obdobia. Za metaforu útoku armády Varšavskej zmluvy môžeme označiť odsek, v ktorom sa hlavný hrdina hrá s vojačikmi. Spoločne so svojím kamarátom v zbrani Zsoltim sa hrajú v kasárňach na vojnu. Ak porovnáme tú scénu s popisom schôdze najvyšších tajomníkov spojeneckých zemí, uvidíme paralelu. Múdre socialistické hlavy sa hrajú na vojnu a nemajú záujem o umelé postavičky. Len Ulrich sa možno trochu zľutuje a donesie nám Indiána…
Neviem po maďarsky. Napriek tomu môžem povedať, že Renáta Deáková vykonala výbornú prácu. Vďaka hre s niekoľkými jazykmi, ako sú poľština či maďarčina, som občas úplne zabudla, že próza sa odohráva v maďarskom prostredí a text pôsobil univerzálne. Prajem maďarskej literatúre viac takýchto prekladov.
