Vyhľadávanie
S odbornou reflexiou tvorby scénografa Jozefa Cillera sme sa dosiaľ stretávali len prostredníctvom čiastkových štúdií, článkov a recenzií. Monografia Dagmar Inštitorisovej s názvom Jozef Ciller. Čítanie v mysli scénografa prináša komplexný pohľad na jeho doterajšiu tvorbu.
Jozef Ciller patrí k popredným a osobitným tvorcom slovenskej divadelnej scénografie. Jeho výtvarná poetika sa vyznačuje konceptuálnym videním dramatickej skutočnosti a objavovaním nových scénografických možností. Odmieta pojem „divadelná dekorácia“ a za základný a najdynamickejší výtvarný prvok scény považuje herca schopného priestor členiť, podľa potreby meniť, a tým mu dávať nové významy. S hercom počíta ako s dôležitým výtvarným komponentom a už vo svojich profesijných začiatkoch vyvinul úsilie, aby sa základom jeho spolupráce s režisérom stalo hľadanie režijno-dramaturgickej koncepcie, pretože, ako sám tvrdí, scénografia má inšpirovať herca, provokovať režiséra a v neposlednom rade prekvapovať diváka. Odborníci Jozefa Cillera považujú za priekopníka špecifickej akčnej scénografie, ktorá programovo začala opúšťať klasický „kukátkový priestor“ a hľadala nové možnosti inscenovania, často aj v nedivadelných priestoroch, poskytujúcich väčší kontakt s divákom.
Východiská
Monografia vznikla ako súčasť jej projektu Čítanie v mysli divadelného tvorcu, v ktorom sa Dagmar Inštitorisová zaoberá poetikou a estetikou tvorby významných osobností slovenskej divadelnej scény z aspektu základných divadelných profesií. Doposiaľ sme ju poznali najmä ako autorku dvoch publikácií: V prvej sa venuje umeleckej tvorbe dramatika Karola Horáka (Čítanie v mysli dramatika, 2006), druhá dielu bábkara a básnika Jozefa Mokoša (Čítanie v mysli bábkara a básnika, 2016).
Monografiu Jozef Ciller. Čítanie v mysli scénografa autorka rozdelila na dve časti. Prvú, obrazovú časť tvorí množstvo výtvarných návrhov a fotografií scénických realizácií predstavujúcich výtvarníkovu najvýznamnejšiu domácu i zahraničnú tvorbu. Textová časť je výsledkom Inštitorisovej výskumnej činnosti, v ktorej orientuje pozornosť na minucióznu analýzu Cillerových výtvarných koncepcií. Klasické teatrologické metódy jej pomáhajú v nazeraní na výtvarníkovu tvorbu z poetologického a textologického hľadiska, zatiaľ čo semiotické, sémantické a interpretačné interpretácie umožňujú kontextuálne dekódovanie.
Úvodná kapitola s názvom Scénografia ako metafora v akcii poodhaľuje čitateľovi Cillerovo teoretické myslenie o scénografii a divadelnom umení. On sám nie je autorom ucelenej publikácie o teórii scénografie, autorka východiská nachádza najmä v jeho osobných vyjadreniach zastúpených prostredníctvom publikovaných prác (inauguračné a habilitačné prednášky) a rozhovorov. Inštitorisová sa v texte vracia aj k osobnosti Ladislava Vychodila, popredného scénického výtvarníka, zakladateľa Katedry scénografie na Vysokej škole múzických umení v Bratislave a Cillerovho pedagóga. Poukazuje na Vychodilov výrazný vplyv na výtvarníkovo presvedčenie, že zo scénického návrhu je potrebné cítiť, že tam chýba herec, uvedomuje si však Cillerovo odlišné rozvíjanie tejto myšlienky, aj ďalšie iné vplyvy a inšpirácie. Úvodnú kapitolu môžeme chápať ako platformu pre nasledujúce časti.
Slovo má tvorca
V ďalšej z kapitol Scénografia ako akcia, event a fantázia autorka ozrejmuje súvislosti týkajúce sa výtvarníkovej intenzívnej spolupráce s režisérom Petrom Scherhauferom v kultovom Divadle Husa na provázku (DHNP) v Brne. V texte sa čitateľ stretáva s pojmom „nepravidelná dramaturgia“, ku ktorej sa toto divadlo hlásilo od svojich začiatkov. Inštitorisová konštatuje, že Ciller v každej scénickej výprave pre DHNP vychádzal z koncepcie nepravidelnej dramaturgie, vzťahujúcej sa na všetky ostatné inscenačné zložky, rovnako aj z koncepcie nepravidelného tvarovania obdĺžnikového priestoru Procházkovej siene, ktorá bola 25 rokov domovskou scénou tohto brnianskeho súboru. Autorka svoje tvrdenia demonštruje príslušnými inscenáciami z tohto obdobia, napr. známou inscenáciou hry Leonida Andrejeva Červený smiech (1975), v ktorej diváci sedeli v ovále okolo stien Procházkovej siene.
Ďalšou osobitnou kapitolou v živote Jozefa Cillera je Slovenské komorné divadlo (SKD) v Martine a s ňou spojené režijné spolupráce s Ľubomírom Vajdičkom, Romanom Polákom a Ivanom Petrovickým. Práve v SKD Martin vznikli scénické výpravy, za ktoré Jozef Ciller získal domáce a zahraničné ocenenia. Mnohé z nich, ako napríklad výprava k inscenácii hry Ivana Stodolu Čaj u pána senátora (1974), vznikli v spolupráci s režisérom Ľubomírom Vajdičkom, jeho dlhoročným spolupracovníkom. Pri analýze tejto inscenácie si môžeme všimnúť autorkinu snahu o prezentáciu Cillerových myšlienok prostredníctvom jeho osobných vyjadrení k inscenácii, avšak takýchto (vzácnych) momentov nachádzame v monografii viac. Inštitorisovej nápad nechať prehovoriť samotného tvorcu prispieva k zhmotneniu jeho autorských zámerov, ako aj jeho osobnosti. V najrozsiahlejšej kapitole okrem iného nahliada i na výtvarníkovu činorodosť v bábkovom a ochotníckom divadle, televízii a filme, opere a pod.
Čechov, Molière, Shakespeare
S divadelnými hrami Čechova, Molièra a Shakespeara sa Ciller počas svojho umeleckého pôsobenia stretol niekoľkokrát. Inštitorisová detailne analyzuje a dekóduje mnohé výtvarné koncepcie, ktoré výtvarník navrhol. V súvislosti s Čechovom autorka výraznú pozornosť venuje dvom inscenáciám Višňového sadu z roku 1979 v réžii Miloša Hynšta a Ľubomíra Vajdičku, pričom opäť prenecháva slovo aj samotnému scénografovi, ktorý svoj ucelený koncept zaznamenal v texte inauguračnej prednášky. Možno povedať, že v oboch prípadoch sa stretávame s jasne vyargumentovanými invenčnými prístupmi, vzbudzujúcimi pozornosť aj s odstupom času.
Pri molièrovských inscenáciách autorka upriamuje pozornosť na rozmanitosť Cillerových prístupov k vizuálnym riešeniam, ktoré podľa jej tvrdenia „oscilujú medzi dobovým a súčasným jazykom, umožňujú dynamické stieranie hranice medzi interiérom a exteriérom, prechod z jednej hereckej či scénickej akcie do druhej, zmenu významu a zároveň majú presne definovaný výraz i v statickej, t.j. v neakčnej podobe.“ (Inštitorisová, s. 253)
V kapitole Shakespeare ako prítomnosť (aj) renesancia sa zameriava na znaky renesančnej exteriérovej a interiérovej architektúry. V centre pozornosti stojí Hamlet (1994) uvedený v Chorvátskom národnom divadle v Záhrebe v réžii Joška Juvančića. Zaujímavosťou bolo, že Cillerovo výtvarné riešenie bolo navrhnuté pre interiérový divadelný priestor, no pri príležitosti letného divadelného festivalu v Dubrovníku tvorcovia hru inscenovali vo vojenskej pevnosti Lovrijenac. Treba zdôrazniť skutočnosť, že Chorvátsko bolo v tom čase vo vojne so Srbskom.
Čítanie v mysli scénografa
Inštitorisovej výskumná činnosť sa zaoberá nielen Cillerovou tvorbou, ale aj jeho osobnosťou. Sprostredkovane, cez výtvarníkovu umeleckú produkciu, sa obracia k jeho individualite a ponúka aj nazeranie z pohľadu jeho humanistického občianskeho postoja k spoločensko-politickému dianiu v bývalej ČSSR. Ozrejmuje však aj výtvarníkovo pedagogické pôsobenie na Katedre scénografie Vysokej školy múzických umení v Bratislave. Súčasťou textovej časti je tiež posudok inauguračnej práce Jozefa Cillera od teoretičky umenia Věry Ptáčkovej, či výtvarníkov text rozlúčky s Ladislavom Vychodilom, ktorý predniesol na pietnom akte v roku 2005.
Dagmar Inštitorisová veľmi konzekventne číta v mysli scénografa, analyzuje a pomenúva jeho dielo, no zároveň prenecháva čitateľovi priestor pre uchopenie výtvarníkovej tvorby i osobnosti. Je zjavné, že Cillerov talent a intelekt je presiaknutý stranami jej knihy, ktorá, dovolím si povedať, v mnohých ohľadoch „povznáša duševné priestory a ladí nás do vyšších oktáv poznania“ (s. 281). Presne ako divadlo.
Prof. Jozef Ciller (1942) je scénický a kostýmový výtvarník, filmový a televízny scénograf, architekt a vysokoškolský pedagóg. Absolvoval štúdium architektúry na Vysokej škole technickej (1962 – 1964) v Bratislave a štúdium scénografie u prof. Ladislava Vychodila na VŠMU v Bratislave (1964 – 1968), kde v rokoch 1990 – 2008 pôsobil ako vedúci na katedre scénografie. Je tiež interným výtvarníkom a šéfom výpravy v SKD v Martine a spoluzakladateľom legendárneho Divadla na provázku v Brne, s ktorým spolupracoval desať rokov. Svoje výtvarné koncepcie rozvíja s radom popredných režisérov doma i v zahraničí. Je laureátom mnohých významných ocenení.
Nora Nagyová (1987) vyštudovala dejiny a teóriu divadelného umenia na Divadelnej fakulte VŠMU v Bratislave. Pôsobí ako odborná asistentka na Katedre divadelných štúdií a Katedre scénografie DF VŠMU v Bratislave. Vo výskumnej činnosti orientuje svoju pozornosť na oblasť divadelnej scénografie a kostýmu v kontextoch divadelnej réžie a teórie a na súčasné divadlo a drámu.
