Vyhľadávanie
IRIS 2014
Emil Holečka po básnickej zbierke Petrolejka v daždi spred dvoch rokov vydáva ďalšiu s názvom Tam ďaleko, až doma. Hoci má na konte viacero kníh a patrí k autorom staršej generácie, nestráca chuť prihovoriť sa aktuálnou tvorbou. Platia však pre ňu do veľkej miery charakteristické poetické štandardy, ktorými sa tento spisovateľ už vyprofiloval a podčiarkujú ustálenosť jeho výpovede. Holečka skĺbil reflexívne prvky Novomeského a Válka s obraznosťou konkretizmu, pridal svoj úprimný vzťah k domovu a prírode, melanchóliu i hravosť, a možno v prvom rade vieru v dôstojnosť textu a literatúry. Z pocitovosti a asociatívneho rozvíjania motívov sa tak v básňach rodí úvaha – jedinečné smeruje k všeobecnému, čím sa básnická reč stáva univerzálnejšou. Holečka píše týmto spôsobom o sebe, no dotýkajúc sa zároveň človeka s jeho permanentnými témami, ako sú život, láska a smrť. Básne vyznievajú v súčasnosti tradične nielen spomenutými znakmi, ale aj jazykovými prostriedkami vysokého, knižného štýlu a estetickej štylizovanosti, archaizmami a symbolikou napojenou na prírodu a dedinu. Práve v súvislosti s estetizovaním treba pripomenúť pomerne známu neresť, že sa sústredením na ňu stráca neraz sémantika. Zrazu dočítame báseň a nenachádzame ani jeden stupienok pre spätný impulz na rozmotávanie významov. No budovaním obrazov zas vzniká v básni, aspoň fragmentárne, to milé čaro originality, tie silné priesaky do neobjaveného, a v prípade Holečku nezameniteľné výjavy harmónie, napríklad takto sa dajú vidieť pavučiny: „babie leto sa chytilo vlasov, / má sklon lietať s ostatnými / mašľami novembra.“
Ak som na začiatku uviedol, že autor sa prihovára aktuálnou tvorbou, azda sa treba opýtať, či si nájde aj aktuálneho čitateľa? Odpoveď som vystopoval v dramaticky ladenom texte o básni: „s básňou bez citu / sme odvážni, / žičí nám smola: / ja, ja, ja...!, / až do zajakávania.“ Autor sa vyjadril k súčasnej básni, ktorá stratila cit, dominuje jej vyhranená subjektívnosť rezultujúca vo výpovediach bez akejkoľvek komunikatívnosti. On je však typom, aký báseň píše pre participáciu. V tomto zmysle môže prehovoriť aj k aktuálnym čitateľom.
