Vyhľadávanie
Weronika Gogola: Po troškách
Preklad: Karol Chmel
Bratislava: Slovart, 2021
Smrť je večná téma a debutovať knihou, ktorá sa okolo nej neustále točí, nie je nutné považovať za odvážny počin. Môže to pôsobiť tak, že autor či autorka takpovediac začína od konca. Weronika Gogola k látke pristupuje sviežo vďaka perspektíve detskej rozprávačky, predovšetkým však pre jej spojenie s priznanou autobiografickosťou príbehu. Knihu o smrti vyfabuluje hocikto, autentickosť však prináša pohľad na smrť „svoju“ – nie v doslovnom zmysle, ale v zmysle zaujímania postoja k nej.
Poľská autorka Weronika Gogola si právom užíva úspech, ktorý jej sympatický debut priniesol, ako doma v Poľsku, tak i za hranicami. Zážitky dieťaťa a neskôr mladej slečny, ako aj reálie začiatku 90. rokov sú do istej miery podobné tým slovenským, no titul Po troškách nezapôsobí iba na čitateľa, ktorý ako autorka vyrastal v rovnakej dobe a v prostredí postsocialistickej republiky. Komunikatívnosť knihy netkvie iba v tom.
Rozprávačka o sebe hovorí: „Pre mňa je temné a jasné jedno a to isté. U mňa sa všetko mieša.“ (s. 131) Práve miešanie rôzneho druhu je jej rozprávačským princípom: skáče medzi témami, stavia na podobnosti slov, vracia sa v rozprávaní, prirovnáva postavy jednu k druhej i k reálnym ikonám konca 20. storočia. Toto všetko však korešponduje s charakterom detskej rozprávačky – je zvedavá, odvážna a dôvtipná: „Neviem, čoho som sa mala báť. Občas som si aj pomyslela, že by bolo fajn dostať rakovinu. Vlka radšej nie, vlk je predsa len strašnejší. Ale rakovinu? Keď bol Tatko malý, v Olszynke sa ešte dali chytať raky. Teraz sa už nedajú. Jednoducho tam už nie sú.“ (s. 10) Napriek rozdrobenosti samotnej výpovede je príbeh knihy čitateľný, pevne zomknutý okolo smrti a rozprávačkinho prežívania pohrebov a straty blízkych od prvej skúsenosti (pohreb stareny, ktorú sporadicky stretávala) po poslednú v záverečnej kapitole.
Samotný text knihy uvádza trúchlivá pieseň o lúčení sa so svetom, rozdelená na dvanásť odsekov podľa hodín – toľko kapitol (so záverečným posunom) nájdeme aj v knihe. Smrť je prirodzenou súčasťou sveta rozprávačky, jej postoj k nej sa v rámci knihy vyvíja: čomu postava na začiatku nerozumie (na prvom pohrebe, ktorý navštívi, si predstavuje zosnulú babku Klimku, ako sa pridá k trúchliacim v kostole), to časom spoznáva, stretáva sa s rôznymi formami smrti, napríklad začne uvažovať o svojich reakciách na jednotlivé správy o smrti viac či menej blízkych ľudí: „Človeka zaleje pot. Potom človeka na chvíľu zamrazí. Chvíľu nehybne stojí, nič sa nedeje, a potom ho zrazu premknú silné kŕče, celkom také, ako keď mu je zrazu dobre. Ibaže po takýchto telegramoch dobre nie je. Je najhoršie na svete.“ (s. 103)
Autobiografickú prózu možno považovať za istý zaužívaný typ v súčasnej literatúre, pri jej čítaní sa však často nedostávame pod povrch výpovede, ktorá zostáva v rámcoch neproblematicky nastaveného sebaobrazu. Gogola sa tomuto trendu vymyká – hoci píše o svojej rodine a svojich vzťahoch a spomienkach, skúsenosti a životy všetkých postáv povyšuje na jednu úroveň a ich význam nepodriaďuje potrebe hovoriť výlučne o sebe. Preto jej mozaika prináša pohľad na životy, ktoré sú naplno prežité iba vtedy, keď človek zostáva v spomienkach ostatných. V takom prípade nezáleží ani na tom, ako a kedy zomrel: „Lebo Tatko vraví, že keď sa o niekom veľa hovorí, je to, ako keby žil.“ (s. 95)
Autorka k príbehu pristupuje s nenásilným dôvtipom a humorom, ktoré zjemňujú ťaživú tému, ale nebagatelizujú ju ani z nej nerobia senzáciu. Autentickosť rozprávačského hlasu, vyplývajúca zo žánrového zaradenia, nie je samoúčelná. Román Weroniky Gogoly Po troškách prenesie čitateľa detskými očami blízko k smrti, ale je to, paradoxne, no možno práve preto, veľmi príjemná cesta.
