Tancuj, tancuj, tancuj - Haruki Murakami

Haruki Murakami: Tancuj, tancuj, tancuj

Bratislava, Vydavateľstvo Slovart 2006

Preklad Lucia Preuss

Ak si spomenieme na román Hon na ovcu (Vydavateľstvo Slovart, 2004), ktorého je Tancuj, tancuj, tancuj voľným pokračovaním – romány vyšli v origináli v rokoch 1982 a 1988 -, hneď máme pred očami prúdy strhujúceho, excentrického rozprávačstva, hľadanie imaginárnej ovce, ktorá mala všetky znaky ovce celkom konkrétnej, prúdy, ktoré sa zbiehajú i rozchádzajú, prinášajú naplaveniny rozličných pôsobivých scénok, rozhovorov, detailov a často pôsobia snovo, ireálne.

Román Tancuj, tancuj, tancuj je v porovnaní so svojím predchodcom realistickejší, akoby pripútanejší k zemi, ktorá je však dejiskom mnohých neopakovateľných zázrakov a akýmsi semeniskom neistôt a blúdení hlavného protagonistu, ktorý rozmýšľa nad sebou, hodnotí sa a analyzuje v širšom rámci spoločenských vzťahov („Moja slušnosť už ku mne zopár ľudí pritiahla. Stali sa z nich moji kamaráti a milenky. Aj moja manželka bola jednou z nich, s. 13.) Murakamiho hrdina nie je typom mača, skôr naopak, na svet pozerá z hľadiska muža, ktorého určitou traumou je to, že ho opustila manželka, čo ho popri inom robí zraniteľnejším a slabším („Aj ja som poriadne doráňaný“, s. 64).

Autor dôsledne pracuje s detailom, jeho úvahy i dialógy sú solídne vystavané, pričom konštrukcia splýva so stavbou, nevybočuje z nej. Spolu s hrdinom mapujeme jeho život cez dôkladný rozvrh jeho dní, cez jeho stretnutia s ľuďmi, ktorých ozvláštňuje či už ich povaha, postavenie (dievča Juki, o ktoré sa svojrázne stará), alebo tajomná existencia („Baranovo rúcho bolo špinavé a pozliepané a jeho maska tiež nevyzerala najlepšie“, s. 93).

Murakamiho román predstavuje nekonečné hľadanie, osamelosť postáv, ktorá ich núti zase hľadať väčšmi seba ako iných; herec Gotanda tak hľadá predovšetkým jednoduchý život, jednoduché radosti , jeho nespokojonosť a nepokoj sú aj črtami hlavného protagonistu („Podobne ako tebe, aj mne sa zdá, že mi niečo v živote chýba. Môj život je neúplný. Pozostáva z mnohých drobných tanečných krokov, ktoré poznám, a tak tancujem,“ s. 320).

Murakamiho postavy sú celkom pohrúžené do spomínaného hľadania, no navonok nečinné, pasívne, komentujú svoj život ako čosi, čo plynie popri nich, nezúčastnene, zanechávajúc v nich len stopu dňa, ktorý uplynul, mihotavé tváre ľudí, ktorých stretli, ďalšie „stratené prípady“. Často sa pohybujú  s „opatrnosťou zotavujúceho sa pacienta“, s.382, skoro malátne, choro, akoby ustavične vychádzali z ticha svojho bytu i duše do hučiaceho, pestrého, akosi pravidelne plynúceho davu a sveta. Otázkou zostáva, kam patria.

Viera Prokešová