Vyhľadávanie
Už na prvý pohľad zaujme žltá obálka básnickej zbierky Jany Varcholovej s ilustráciami rôznorodých objektov, pripomínajúcich tzv. doodles (náhodné, spontánne kresby) autorky Barbory Idesovej. Názov zbierky – Tanečnica na špičke – asociuje jemnosť a gracióznosť baletu, zároveň však v sebe nesie zložitý pohyb na hrane, čo sa odráža aj v textoch. Zbierku otvára báseň Mandragora a touto exotickou rastlinou, neraz spájanou s mýtmi, šamanizmom a rituálmi, sa autorka pokúša do textu vniesť istý magický až hororový prvok. Atmosféru intenzifi kuje prítomnosťou slovanských pohanských bohov, Černoboha a Belboha. Prepájaním prvkov s odlišným kultúrnym a mytologickým pozadím na malom priestore sa však text rozdrobuje a rozbíja, stráca tým svoju kompaktnosť a údernosť. Tajomný svet nevšedných rastlín je Varcholovej pomerne blízky, v zbierke sú aj básne Zimozel či Kardamóm Mysticky sčasti pôsobí tiež báseň Totemová a slovanská mytológia sa opätovne objavuje v texte Vretena, pričom v nej sa lyrický subjekt pripodobňuje jedovatej vretenici a nadobúda tak negatívny, temný aspekt. Autorka textom vytvára akýsi „pramýtus“ – stvorenie Belboha: „konečne / prichádzam zomrieť na skaly // tak vznikol Belboh“ (s. 57).
Napriek tomu, že pohyb na špičkách je priamo vyjadrený len v dvoch básňach (Tanečnica na špičke, Po špičkách jazyka), lyrické subjekty v textoch sa opätovne ocitajú na hrane, v hraničnej situácii alebo prestupujú isté konvenčné hranice.
Varcholovej zbierka je najmä o ženách, reprezentuje ženský svet, v ktorom muži takmer absentujú. Voda ako ženský element sa v zbierke objavuje vo všetkých svojich skupenstvách. Texty zobrazujú vzťahy žien s celou ich intimitou, vyúsťujúcou až do sexuálnej skúsenosti: „možno už na svitaní budeme dvojjediné“ (s. 48). Cit je však neraz znihilizovaný a zredukovaný len na sexuálny akt. Akýsi dvojobraz ženy je načrtnutý motívom zrkadla, prostredníctvom ktorého prebieha nielen hra so svetlom a jeho odrazom, ale aj spoločné milostné hry končiace alebo začínajúce bolesťou a odcudzením, pričom črepiny zrkadla sú
späté s poverou o siedmich rokoch nešťastia. Autorka pripodobňuje ľudí k zvieratám, ale i zvieratá k ľuďom (Paralýza strák, Škorce), sama sa premieňa na vretenicu, či prirovnáva líšku k žene. Zachytáva živočíšnosť a animálnosť, ktorá sa derie na povrch ľudského charakteru.
V ženskom svete podľa Varcholovej však nájdeme aj pomerne banálny motív varenia (Podľa receptu), konotujúci skôr domácu paničku než divokú a nespútanú ženu, na ktorú sa po celý čas snaží poukázať.
V zbierke zaujme najmä hra s jazykom a jeho zvukovou stránkou. V básni Biu-ti-ful rozčlenením a opakovaním rovnomenného výrazu dosahuje poetka napodobenie rytmu milostného aktu. Autorka využíva vtipne ladenú slovnú prešmyčku („škorcoradostí“, s. 29), neologizmy vytvorené skladaním odkazujúce na rozprávky („zlatovlasov“, s. 13), ale aj hru s významom slov, miestami pôsobiacu trochu prvoplánovo („byť – biť“, s. 36). Možno je popri zaujímavej obraznosti (škorce ako čierne slzy) trochu na škodu, že pointa viacerých básní nie je dosť výrazná a stráca sa, objavujú sa variácie veršov s rovnakým, mierne ošúchaným
motívom srdca – „ono len zúfalo krúti / svalom“ (s. 39). Na druhej strane motivická roztrieštenosť viacerých textov ešte viac znejasňuje ich významovú stránku, čo zároveň posúva tvorbu Jany Varcholovej do čitateľsky neprístupnej zóny. Vzniká tak poézia uzavretá sama do seba, akýsi artistný eklekticizmus, ktorý nedovolí čitateľovi vstúpiť a precítiť túto výpoveď spolu s autorkou.
V básňach Jany Varcholovej je prítomná istá štýlová inkoherentnosť, nekomunikatívnosť s čitateľom, ale je tiež možné, že tieto postupy už v nasledujúcej zbierke rozvinie do zaujímavej, prístupnejšej polohy.
