Vyhľadávanie
Mila Haugová
Target/s/, Terč/e/.
Bratislava, F. R. & G., 2005
Mila Haugová ako na napnutej tetive zachytáva všetko, čo ju oddeľuje od sna, blízkej či vlastnej tváre, skutočnosti. Autorku, ako vo venovaní priznáva, inšpirovali terče Jaspera Johnsa v jeho knihe Targets; v jej chápaní slovo terč nadobúda zástupnú konotáciu slova báseň, a tak sú všetky básne nazvané terče. Zaujímavé je sledovať dráhu Haugovej letu: mieri od známeho k známemu, a predsa koľko neznámeho a pre čitateľa nesmierne vzrušujúceho na tejto ceste zaznamenáva, uskutočňuje, predstavuje. „Všetko je dovolené len to nesmieš urobiť“, zaklína sa a v tomto konštatovaní sa otvára celý autorkin imaginatívny svet: bohatý a plný, skľučujúci i vyslobodzujúci, cúvajúci i útočný, zamknutý i pozývajúci.
Haugová sugestívne zapĺňa priestor, ktorý sa ukazuje medzi ňou ako lyrickým subjektom a osobami a predmetmi jej blízkymi, zapĺňa ho metaforickými predstavami, ktoré nebývajú uzavreté do seba, ale zväčša sa otvárajú ako strieborné, číre nožnice: čitateľ tak má možnosť text si dotvoriť, domyslieť, docítiť. Jej obraznosť sa zachytáva na konkrétnych veciach, ale korešponduje aj s vecami, pojmami či predstavami teoreticky uchopiteľnými, kunsthistorickými, biologickými, lingvistickými. Haugová vie vytvoriť báseň-terč, na ktorej rovine je všetko v rovnováhe a z ktorej na presne určené strany vystreľujú mnohoraké významy.
„Čokoľvek môže byť hranicou / pokoja“, píše a naozaj, kdekoľvek, na ktoromkoľvek mieste jej básne sa možno zastaviť v akejsi meravosti, ktorá prichádza s jej natoľko dynamizovaným obrazom, meravosti, ktorá v nás stúpa až do dychtivosti sledovať, kam sa ešte vychýli dráha jej letu. Haugová už vo svojich predchádzajúcich zbierkach akoby stavila na báseň-momentku, ktorá je aj nie je denníkovým zápisom, respektíve vždy ním môže byť. Aj tieto básne sú záznamami denného či nočného bdenia, keď sa všetko navôkol zvláštne zastaví a ona „skrútená v koreňoch svojej rastliny / v záhrade do rána / narastie“. V tejto zbierke autorka hádam ešte nástojčivejšie a úzkostnejšie narába s pojmom sna („veriť. že nikdy nezomriem. ani v tom sne....“), explicitne aj v názve terč pre snívajúcu („bude ťa znova počúvať / bude ťa znova milovať / bude ťa znova / nesmieš sa zobudiť“).
Ak vyjdeme z Haugovej obrazu, že „naraz sa zvieratá / ktoré zostali sústredia / ku mne (do kruhu ako k prameňu)“, ale, pochopiteľne, nielen z neho, jednoznačne prídeme na to, že terčom je vlastne sám lyrický subjekt autorky, jej svet; zásahy, ktoré mieria od nej, sú ako bumerangy, všetky sa vracajú a je veľmi zaujímavé sledovať v tejto poézii, ako ich autorka prijíma, ako ich zachytáva, ako sa im (ne)vyhýba či ako po nej skĺznu. Na jednom mieste básne je autorke ľúto, že už nemôže použiť slovo „fáč“ ako v detstve, a hoci sa zdá, že všetko je možné (prijať), jej básne sú najmä o hraniciach znesiteľného.
„Kladivká mrazu na ovocí“, aj takto vidí Haugová jabloň (nášho času). Úzkostlivo presne si zapamätá stopu úst po vyslovených ani nie slovách, ale slabikách – ak prijmeme, že jej svet je atomizovaný, uvedomujeme si len jeho zložitosť a zloženosť; záverečná báseň zbierky potom vyznieva ako čisté vyznanie, zápis z denníka do denníka, pri všetkej svojej originálnej novosti klasický: „ústa hovoria čisté / do správnej polohy / si schránka a zviera / vidíme s akryštálovo / čisto nehybnosť je / pomaly sa tvarujúci / odchod darovali sme / si najlepšiu bolesť / nášho života“ (terč pre spoločný čas, 21. marca 2004, pre /MDE/).
Zbierku dopĺňa zasvätený rozhovor s autorkou; otázky, ktoré ako terče mieria priamo na telo, jej dával Oleg Pastier, vydavateľ knihy. Autorka konštatuje, a to sa aj naplno odráža v jej básňach, že „tak je to aj s tým terčom, už nestrieľam mimo – aspoň si to myslím, lebo aj okraj je stred...“
Viera Prokešová
