Vyhľadávanie
Realistické príbehy romancí
Viera Švenková: Tatranské romance
Budmerice, Vydavateľstvo Rak 2005
Viera Švenková, známa predstaviteľka našej staršej strednej spisovateľskej generácie, patrí k autorskému typu, ktorého tvorbu výrazne spoluurčuje príslušnosť k regiónu, v danom prípade k rodnému kraju. Spätosť s krajinou sa však neredukuje len na rovinu dominantného motívu, a ani nie na umiestnenie dejov do nej, vo Švenkovej prózach figuruje vrúcny emocionálny vzťah ku krásam tatranskej prírody, rešpekt ku krajovým tradíciám, citeľná je znalosť mentality obyvateľov, ale aj obava o negatívne zásahy do prírody, či kritika necitlivých, nezodpovedných, ekonomickými ziskami motivovaných postojov voči nej. Tematická ukotvenosť v konkrétnom regióne nemusí znamenať – a u Viery Švenkovej ani neznamená – regionálnu limitovanosť, či by sa už týkala myšlienkového obzoru, umeleckých kvalít alebo významu v kontexte celonárodnej literatúry. Navyše, nazdávam sa, že v čase globalizácie dochádza k čoraz častejšiemu narúšaniu pôvodných identít, takže tento príklon ku konkrétnemu priestoru nadobúda osobitú dôležitosť.
Neprekvapuje preto, že akokoľvek pestrú paletu ľudských príbehov autorka už niekoľko desaťročí rozvíja vo svojich poviedkach, ich spoločným a nezanedbateľným pozadím je obraz tatranskej krajiny. V koncentrovanej podobe je táto (sčasti romantizovaná) „tatranskosť“, ktorú chápem nielen v geografickom, ale aj v psychologickom zmysle, prítomná priamo v názve autorkinej knihy desiatich poviedok. Desať pohľadov na ľudský život, desať obrazov zložitých, kľukatých vzťahov: partnerských, priateľských, medzigeneračných, vždy s aspoň niektorým „tatranským aspektom“. Dokonca sa dá povedať, že tento monumentálny kraj je tu povýšený takmer na jedného z protagonistov – utvára atmosféru, emocionálne naladenie, vstupuje do príbehov ako istý symbol, ktorý možno rozlične vnímať. A postavy aj napĺňajú túto rôznosť postojov; pre niektoré znamená ideálny (idealizovaný) kútik na regeneráciu, oddych, pre iné je miestom ich každodenného, neraz únavného a monotónneho prežívania, pre ďalších priestorom vhodným na spomienky z detstva, mladosti, na chvíľky vzácneho šťastia. Pre iných miestom rodinných väzieb a tradícií, či návratov, ale aj objektom špekulácií, obchodného záujmu, príležitosťou pre zbohatnutie.
Švenková je v zobrazovaní postáv kritická, ale zároveň plná pochopenia, empaticky sa vžíva do príbehov často končiacich sklamaním, dezilúziou, nenaplnenou dôverou, rozčarovaním. Pri ich zobrazovaní sa zvyčajne uchyľuje k relatívne stereotypným predstavám o mužsko-ženských charakteroch a rolách. Jej ženy a muži sú si – napriek odlišným peripetiám osudov – v mnohom typologicky podobní. A typologicky sú si podobné aj situácie, v akých ich autorka zobrazuje, sú to napospol modelové situácie „skúšok“, kritické a krajné chvíle.
Desať poviedok v najnovšej knihe potvrdzuje kontinuitu, tematickú aj formálnu ustálenosť tvorby Viery Švenkovej, autorka nadväzuje na (aj svoje vlastné) overené rozprávačské postupy, pohybujúc sa medzi realizmom a romantizmom, či, azda presnejšie: vytvárajúc poviedkami špecifický literárny priestor „romantizujúceho realizmu“. Práve v tejto podobe môžu jej poviedky osloviť širšie čitateľské publikum.
Etela Farkašová
