Vyhľadávanie
Debutom Kde všade som (ne)zomrel sa videotvorca, cestovateľ a internetový zabávač Peter Popluhár predstavil v roku 2018 nielen svojim priaznivcom. Najlepšie ho pozná mladšia generácia vďaka jeho úspešnému kanálu Pppíter a Pppeter (slovenská a americká línia jeho tvorby), na ktorého platforme pracuje napríklad s kultúrnymi stereotypmi, ale aj s projektom Dano Drevo. V ňom prostredníctvom vlastného, kreatívneho, expresívneho dabingu upravuje naratív filmovej fantastickej série Rowlingovej knižnej série o Harrym Potterovi.
Tragikomika, občasná grotesknosť, zveličovanie, blasfemický podtón či humor postavený na sebazosmiešňovaní boli prítomné už v jeho debute. V ňom autobiograficky popisuje neidylické cestovanie a nevydarené príhody z Afriky. Na totožnom princípe sa pokúša konštruovať aj svoju druhú knihu Ako (ne)prežiť mladosť.
Súbor poviedok (podľa slov autora inšpirovaných skutočnými udalosťami, ktoré sa stali buď jemu, alebo jeho blízkym priateľom), je radený chronologicky, od základnej školy cez gymnázium po vysokú školu a mladé roky po štúdiu. Príbehy sa z veľkej časti obsahovo dotýkajú alkoholu či drog, ktoré sú hýbateľmi deja: ,,Liali sa liehoviny, balili džointy, drvili tabletky.“ (s. 313) Popluhár vykresľuje dospievanie prostredníctvom nešťastných, komických epizód. Dominantný je akt rebélie a mladíckeho chvastúnstva, doplácajúceho na neskúsenosť dieťaťa a adolescenta. Čitateľovi ponúka možnosť prejsť plejádou rôznych príhod. Šikana spolužiakov, šikana učiteľov, únos mexickou políciou, ukradnutý vianočný stromček patriaci mestu, pijanské oslavy na chatách i v luxusných domoch, konflikty a potýčky, intoxikácie hraničiace so smrťou, väčšie či menšie nehody tráviaceho traktu (napríklad pri maturite) a iné.
Čítanie Popluhárovej knihy však napriek tomu pôsobí rozpačito. Je to ako krutý návrat k tínedžerským komédiám z deväťdesiatych a nultých rokov (American Pie, Loser, Mean Girls, Clueless, She is all that atď.), pričom ako dospelý divák zisťujete, že pasáže, ktoré sa vám kedysi zdali vtipné (a ktoré sú emblematické a rezonovali práve v diváckom úze generácie, ktorú reprezentuje aj autor), už zrazu také smiešne nie sú. Áno, pred dvadsiatimi rokmi a viac bolo napríklad „kastovanie“ študentov na bifľošov, kráľovné krásy, huličov, rebelov, športovcov (ďalej si doplňte), povedzme, tradičné, hlavne pokiaľ išlo o situačnú komiku s týmito charaktermi spojenú, no aktuálne to nefunguje. Podobne k tomu dochádza najmä v prvej polovici knihy aj u Popluhára. Jeho postavy sú ploché a splývajú do nesúrodej charakterovej masy. Napríklad v poviedke Dietylamid kyseliny lysergovej väčšiu skupinu ľudí pre potreby príbehu formálne zjednotí pod slovo „indivíduum“. (s. 316) V poviedkach tak vystupujú neschopní naivní chalani, frajeri, ktorým občas sekundárne kontrujú bifľoši. Tí sú tiež vykreslení stereotypne (bonzáci so zmyslom pre spravodlivosť a férovosť s nepríťažlivým vzhľadom). Dievčatá i ženy sú zase v pozícii hysteriek či sexuálnych objektov (výnimkou je Jarka, ktorá sa stará o zdrogovaného a opitého kamaráta).
Vzhľadom na vychádzanie z virtuálneho, online kontextu, kde autor publikuje svoje videá, Ako (ne)prežiť mladosť sa dá žánrovo uchopiť cez jarmočnú pieseň. Žáner, ktorý kedysi existoval vo forme veršovaného spravodajstva (v 15. a 16. storočí bol určený na verejnú prezentáciu na jarmokoch a šírený na malej ilustrovanej tlači), no jeho základné parametre môžeme vidieť aj v tejto knihe. Teda, verejná prezentácia s cieľom zaujať poslucháčov, didaktické, morálne vyznenie príbehu: „A tak sme v ten letný piatok zistili, že dobrých ľudí sa všade veľa zmestí a tých zlých sa zmestí ešte viac.“ (s. 150); „A tak nám stredoškolská filozofia ukázala, že kde nie je vôľa, tam je cesta.“ (s. 139
Ďalej komerčne ťaží zo senzácie a tajomstva (diváci a priaznivci Popluhára tvoria aj väčšinu jeho čitateľskej základne, ktorá je zvedavá na jeho život a excesy), balansuje medzi neviazanou zábavou a poučením. Popluhár sa usiluje aj o bizarnosť či absurditu. Aj keď humor, ktorý sa pokúša ťažiť zo situačnosti, či zo sebazosmiešňovania, je občas diskutabilný. Autorom predpokladané humorné situácie pôsobia skôr rozpačito, pointou by boli možno vtipné pred niekoľkými desaťročiami.
Čo možno z Popluhárovej strany prijať ako krok vpred oproti debutu, je jeho štýl. V popisoch osôb či situácií sa pokúša byť kreatívny (vidieť tu veľkú inšpiráciu Milom Janáčom). Spájať kultivovanosť jazyka s prízemnosťou tém. Simulovať intelektuálneho rozprávača a uhládzať jeho výstup ležérnou „nekorektnosťou“. Vo vypointovaní príbehov je niekedy slabší, ale väčšinou prekvapí a zavedie čitateľa k nepredpokladanému koncu, hoci čitateľ vie a ráta s tým, že dej sa neskončí dobre pre žiadnu vystupujúcu stranu (od učiteľov cez študentov a mladých dospelých až po dôchodcov). Ako (ne)prežiť mladosť je obsahovo o niečo menej zaujímavá kniha ako africký exotický debut autora, úroveň nekorektného humoru si väčšinu drží svoj štandard (i keď občas bolestne prerazí dno), no spôsob, akým je kniha napísaná, je podstatne lepší, premyslenejší a menej šablónovitý.
Peter Popluhár: Ako (ne)prežiť mladosť
Bratislava: Ikar, 2021
