Vyhľadávanie
Nepodenkové texty (aj o podenke)
Irena Brežná: Tekutý fetiš
Preklad Jana Cviková, Žofia Murgašová, Ján Kaľavský, Marta Šimečková, Alžbeta Remiašová
Bratislava, Aspekt 2005
Vždy, keď siaham za textami Ireny Brežnej, zmocňuje sa ma pocit očakávania, že sa stanem účastníčkou dobrodružstva, ktoré sa – dosiaľ – zakaždým skutočne aj konalo. Vzácneho dobrodružstva slova, obrazu, myšlienky. Možno je to dané spôsobom, akým Brežná píše: preniká jazykom pod kožu, do najvnútornejších vrstiev žitej skúsenosti – jazykom ju ohmatáva, vychutnáva, prevracia, pretepľuje, pretvára. Slovami obkresľuje kontúry vonkajších a vnútorných udalostí, robí to presne, akoby vykonávala laboratórny experiment, no zároveň to robí s bytostným nasadením, akoby v jazykovej extáze. Jej text „sa vymršťuje ako pružina“, presýtený dynamizmom a pohybom zrkadlí vnútorný pohyb súvisiaci so zmenou pohľadu, s premenlivou perspektívou, s autorkinou identifikáciou s novými východiskovými bodmi, s jej ponáraním sa do nových a nových dimenzií pluralitnej identity, či ako sama hovorí, s „ponáraním sa do nových kolektívov...“, od ktorých si túto identitu odvodzuje.
Očividne predurčená biografiou nedobrovoľnej emigrantky (rodáčka z Trenčína v r. 1968 emigrovala s rodičmi do Švajčiarska) a nemenej predurčená vnútornou emigráciou a empatiou voči akejkoľvej „inakosti“, píše na hranici medzi sebou a inými, balansuje medzi dvoma polohami, úsilím o prekračovanie hranice – jazykov, kultúr, rás, národov, ktoré spoznala, s ktorými sa – najmä emocionálne – silne zblížila. A tak, paradoxne, hoci za svoju vlasť pokladá „byť cudzinkou“, písaním nielen potvrdzuje, ale aj neguje svoju „cudzotu“, jazykovou mágiou ustanovuje, ale zároveň zotiera hranice medzi sebou a druhými.
Knižka prináša prierez tvorbou i retrospektívu, autobiograficky ladené poviedky, eseje-literárne reportáže, či už z Afriky, z Čečenska (autorka tam pôsobila ako vojnová korešpondentka), alebo aj zo Slovenska, ktoré navštívila po viacročnej nútenej prestávke. Nájdeme tu aj ukážky z rozhovorov o domovine, o problematike identity v globalizujúcom sa svete... Za leitmotív všetkých textov Ireny Brežnej považujem jej prehlásenie: „nechcem akceptovať svet taký, aký je“ (s. 118), pretože textami citlivo reaguje na neprávosti, diskriminácie, krutosti, prisvojuje si cudziu bolesť a chce ju zmierňovať, čo len v texte, čo len slovom. V cudzej bolesti vidí aj prostriedok, akým sa možno vymaniť, „vymazať samu seba“ (s. 118), no nie na znak rezignácie. Túto bolesť potrebuje ako zdroj na „uskutočnenie sveta v slove“, na druhej strane potrebuje písanie „ako akt liečenia“ (s. 63).
Za literárny skvost pokladám poviedky Podenka ako subjekt a Úvahy redaktora – túto originálne koncipovanú dvojvýpoveď nielen o súkromnom živote spisovateľky v emigrácii, ale aj o súčasnom Švajčiarsku, o medzikultúrnych vzťahoch, a o samotnom autorkinom písaní. Fragmentárne záznamy o všednom dni ma oslovili schopnosťou odkrývať v obyčajnosti zázračnosť, písaním „nadvihnúť veci zo zeme“, ľahko posunúť do nového svetla... Z esejí má sugesciu List čiernemu synovi, ale aj V zrkadle jazyka, či titulný text Tekutý fetiš a mnohé ďalšie. Z pochopiteľných dôvodov čitateľa zaujmú aj Postrehy emigrantky či Slovenské fragmenty, v ktorých autorka nastavuje zrkadlo slovenskej spoločnosti posledného desaťročia. V týchto textoch tematizuje aj vzťah západnej a východnej Európy, robí tak bez apriórneho zaujatia, bez sklzu do schematického videnia. Brežná sa vníma ako Slovenka, ktorá má inú životnú skúsenosť, ktorá síce „nezávisí od miesta“, iba „mení reči“, no ktorá sa predsa vyznáva z pocitu, že „patrí sem“ (s. 129). Práve tak ju vnímam – na základe osobných stretnutí a rozhovorov, ako aj na základe jej textov a som veľmi rada, že jej tvorba je súčasťou slovenskej literatúry.
Etela Farkašová
