Vyhľadávanie
Novú knihu Petra Krištúfka Telá (Artforum 2016) otvára trefný citát skladateľa a klaviristu Erika Satieho o tom, že sa musíme „prepracovať k hudbe, ktorá bude súčasťou hluku okolia, ktorá ho vezme do úvahy“. Už tu sa ohláša prvý indikátor rozbiehavosti textu, ten sa teda namiesto príbehovosti – naozaj, fabula je až banálna (zrejme cielene) – orientuje na akési konotačné radiály, vyvolávajúce efekty spojené len veľmi voľne s tým, čo sa v knihe „odohráva“. Namiesto sledovania osudov protagonistov (ktoré sú nielen banálne, ale synonymicky aj presentimentalizované, klišéovité a konvenč no-nudno-nezaujímavé) viac upútajú pozornosť jednotlivé kúsky textu, a to od odkazov na hudbu (okrem Satieho aj názov poslednej časti Antifóna, ktorý sprítomňuje rozmer re frénovitej rekurzie, vyvolávajúcej efekt monotónnosti, aký zrejme v našich málo vzrušivých a pokojných životoch zažívame pomerne často), výtvarné umenie (priložené obrázky totiž ne- pôsobia „len“ ako ilustrácie, ale viac ako ďalšie „priame odbočky“ z textu), cudzie jazyky (tu ma obzvlášť potešilo zaujímavé zapracovanie dvojice slov: Tsundoku z japončiny a Waldein- samkeit z nemčiny) a iné. Treba oceniť, že tieto prvky sú v Telách sprítomnené nenásilným spôsobom a nevyznievajú teda ako samoúčelné manifestovanie autorskej erudície.
Takéto odkazy sú dopĺňané a vyvažované opäť „obyčajnými“ vnemami, ktoré sa v každodennosti vyskytujú na celkom pravidelnej báze – napríklad neurčitý pocit tepla alebo dobre známy zvuk vysýpania kontajnera so sklom v nekresťansky rannej hodine. Spomínaná neurčitosť (a de facto aj neschopnosť človeka presne myšlienkovo uchopiť výsek reality) je jedným zo základných kameňov knižky a jej rôzne podoby sa tematizujú prostredníctvom obrazných vyjadrení, ako je to možné vidieť v tejto pasáži: „Viktor ešte chvíľu premýšľal nad tým, aké to je, keď niekto ukončí život vlastnou rukou. No, teda ani koniec života ako definitívnu udalosť si nevedel veľmi predstaviť, maximál ne sa dostal k čomusi, čo pripomínalo vypnutie televízora hlboko v noci, keď je človek unavený a beztak pri ňom neustále zaspáva.“
Autor však ide ešte ďalej a takto hmlisto nevykresľuje len entity a javy okolo nás, ale aj samotného človeka, pre ktorého v závere knihy vynájde pomenovanie „ľudské fraktály“. S týmto výrazom ostatne zrejme súvisí aj prvoplánovosť „zápletky“ a tematizovaná sivosť bežného života – v závere si tak treba položiť otázku: Akým spôsobom do tohto všetkého za- padá konotácia 5T, teda zásad prvej pomoci pri šoku (teplo, tíšenie, transport, ticho, tekutiny), ktorá knihu kompozične organizuje? Neviem, či hádam správne, ale možno sa tu poukazuje najmä na nadradenú kategóriu organizmu, kto- rému sa takýmto spôsobom pomáha v návrate do normálneho fyziologického stavu (veď kniha sa volá Telá!), teda tieto zastrešujúce pojmy (aj v súčinnosti s tematizovaním smrti) vypovedajú o (možno až prízemnej) ľudskej telesnosti, o starostlivosti o naše telá a lipnutí na nich, čo zasa môže vypovedať o tom, ako si vieme (ne)vážiť ducha a intelekt.
