Vyhľadávanie
Bratislava, Koloman Kertész Bagala 2009
Viete, kto je Emile Dugarascu? Možno to nepochopíte ani po prečítaní poslednej zo štyroch poviedok najnovšej zbierky Stanislava Rakúsa (1940) Telegram s príznačným názvom Príbeh o básni. V každom prípade vám však bude pochopiteľnejší Stanislav Rakús, i to, prečo je ním – prinajmenšom v troch úspešných románoch – patentovaná výroba mystifikácií takou produktívnou metódou súčasnej slovenskej prózy. Lebo Rakús patrí medzi novátorov i završovateľov jednej významnej etapy nášho literárneho vývinu, ktorá si nedeklaratívne vytýčila za cieľ nájsť strateného človeka, a trvalo jej to takmer celé polstoročie, kým ho nenašla, napriek tomu, že jej hľadačstvo malo všetky parametre talentovanosti a umeleckej ingeniozity.
Svojou najnovšou zbierkou poviedok Rakús predovšetkým odpovedá na otázku, kde sa vzal stratený človek? Štyria hrdinovia štyroch poviedok sú intelektuáli, ktorí svojím reálnym životom nedorástli ani na svoje intelektuálstvo, ani na svoje ambície nebyť intelektuálmi, ale niečím celkom iným, povedzme vykladačmi a vychutnávačmi života, vlajkonosičmi lásky, porozumenia a spoluúčasti. Tieto stopy v nich neprestajne existujú, ale ak vôbec niečím hýbu, vyvolávajú predovšetkým komické efekty (na rozdiel od autorov spred vyše polstoročia, ktorých absurdných hrdinov zastrešovala vždy aká-taká metafyzika, napr. slnko, more a matka u A. Camusa, alebo možnosť vzbury proti spoločnosti u J.-P. Sartra). Rakúsových hrdinov vygenerovalo minulé storočie so svojimi krvavými, nekrvavými i zamatovými biedami, vložilo do nich gény skepsy tak hlboko, že sa strácajú sebe samým, a bolo by nekorektné vidieť v nich iba produkty socializmu.
Druhou otázkou je, ako majú títo komunikačnými defektmi poznačení skrachovanci žiť. V odpovedi je azda Rakús najnepodobnejší s prozaikmi, ktorí majú hrdinov s podobne koncipovanými osudmi, ale ktorých prozaická existencia spočíva vo výnimočnosti, čo sa nemohla rozvinúť, lebo spoločnosť, režim, politika neumožnili a zničili ... atď. Rakús svojim hrdinom neprisudzuje nijakú výnimočnosť, nerobí z nich vzory nenaplnených ľudských ambícií z nejakých príčin. Neverí, že by jasnozrivosťou svojho bytia akýmkoľvek spôsobom prekročili skutočnosť, ktorú žijú. Ich stav je skôr status quo sveta a postavy s antihrdinskými vlastnosťami sú atómy hľadajúce miesto v globálnej neurčitosti. Učiteľ s básnickými ašpiráciami Ján Dobrovodský z poviedky Básnici je rovnaký chudák ako jeho netalentovaný riaditeľ a „rozdvojenosť, pretvárka, chorobná slušnosť či dvojakosť“ Jána Bíra z poviedky Príbeh o básni nie je o nič lepšia ako huráoptimistická priamočiarosť nového riaditeľa školy, objednávajúceho si báseň o baníkoch ku Dňu baníkov. Rakúsove postavy neschopné komunikovať v reálnych situáciách si však zo svojej nemožnosti komunikovať vytvárajú akúsi platformu komunikácie v nekomunikácii, ktorá je, zdá sa, aj základným posolstvom poviedok tejto knihy.
Rakúsovou odpoveďou na otázku, aký je stratený človek a aké má možnosti, je rozprávačstvo. Bravúrnym preskupovaním aspektov rozprávania vie autor zachytiť rozbujnenú intersubjektivitu, ale rovnako dosiahnuť aj do najintímnejších miest individuálnej situácie postáv a ich konania. Šancou Rakúsovho strateného človeka je vyrozprávať sa. Demokraticky a pluralitne sa vyrozprávať zo žiaľov a radostí, vykričať sa na plné pľúca zo svojich postojov, pokúsiť sa vysloviť nevysloviteľné. Vypovedaní hrdinovia v procese prerozprávania sa síce stávajú smiešnymi, ale prestávajú byť stratení a aspoň dočasne sa stávajú sebaformujúcimi či dokonca svetatvornými. Lenže práve v momente tohto prichytenia im autor ponúka solidaritu ako odmenu za odvahu vysloviť sa. A toto je aj autorova odmena čitateľovi za láskavé prečítanie jeho pisárskeho opusu, ktorý napokon predsa len vyznie smiešne, hoci smiech je iba jedna z mnohých pascí jeho čarodejného jazyka.
Humor a irónia sú azda najpresvedčivejšími zložkami Rakúsových poviedok, čo nie je v porovnaní s jeho poslednými troma románmi nijakým prekvapením. Cez ne sa v Rakúsovej próze realizuje nielen autorský naturel, ale aj osobitosť pohľadu na svet a život, v ktorom zmysluplná karikatúra patrí k najušľachtilejším produktom bytosti zvanej človek, pokúšajúcej sa obsiahnuť svet, v ktorom idey a ideály prestali fungovať ako hybné sily akéhokoľvek pohybu, vrátane literárneho.
Alexander Halvoník
