Vyhľadávanie
Tučná, román portugalskej spisovateľky Isabely Figueiredo, nie je primárne o obezite.
Hlavná hrdinka Maria Luísa je tučná a hneď v prvej kapitole sa dozvedáme, že v dospelosti podstúpila gastrektómiu, teda operáciu na zmenšenie žalúdka. Pre svoj vzhľad bola terčom šikany v škole i doma, no jej obezita slúži ako symbol každého „nezapadania“ do spoločnosti. Ona sa však neľutuje, obrní sa britkým humorom a nepríjemné situácie berie s nadhľadom, hoci v nej zanechajú celoživotné jazvy. „Štyridsať kíl je úctyhodná hmotnosť. Toľko som zhodila po gastrektómii. Tvorili moje druhé telo, ktoré som nosila so sebou. Presnejšie vláčila. Akoby ma lekári oddelili od siamskeho dvojčaťa, čo spáchalo samovraždu znechutené sebou samým, a potom mi povedali: ,My sme si urobili svoju prácu, teraz urobte vy svoju. Učte sa žiť sama.‘“ (st. 27) Kniha sa týmito slovami začína na konci príbehu, ale kapitola nazvaná Vchodové dvere je iba kratučký vchod do deja, ktorý sa začne odvíjať v druhej kapitole, Dievčenskej izbe.
Maria Luísa sa narodila v Mozambiku, no keď mala dvanásť rokov, prebehla v Portugalsku revolúcia a začal sa (neraz násilný) proces dekolonizácie. Rodičia ju teda poslali do Portugalska k príbuzným. Prišla tak v jednej chvíli o domov, o rodičov, priateľov a hodili ju do celkom inej kultúry, s ktorou mala spoločný iba jazyk. Túto traumu začala zajedať a čoskoro ju spolužiaci nazývali „veľryba“.
O niekoľko rokov sa vracajú z Mozambiku aj jej rodičia a Maria Luísa si znova musí nanovo budovať domov. Do „malého“ lisabonského bytu presťahujú nábytok z veľkorysého mozambického domu. Tak ako kolonizátori privliekli na nový kontinent svoje európske predstavy, prevlákajú navrátilci svoj africký život do Európy, matka dokonca v obývačke vypestuje hotovú džungľu z izbových rastlín. Maria Luísa sa v rodičovskom byte cíti stiesnene – jej veľké telo musí spolunažívať s veľkým nábytkom v malých miestnostiach a s rodičmi, ktorí ju zrazu obmedzujú po rokoch relatívnej slobody.
Život však ide ďalej, Maria Luísa vyštuduje vysokú školu, nájde si prácu aj frajera. Tučné telo, pre ktoré si ona nezúfa až tak, ako by sme čakali, jej naďalej komplikuje vzťahy, milostné i rodinné.
Keď jej rodičia zomrú a zostane jej byt, začne rozpredávať a rozdávať ich africký nábytok. Zrazu sa byt i ona môžu znova slobodne nadýchnuť. Zrazu sa doma i v tele cíti príjemne.
Dej sa neodvíja lineárne, v každej kapitole sa protagonistka vracia do minulosti, hovorí o súčasnosti, v úvahách nahliada do budúcnosti. Kniha je rozdelená na kapitoly pomenované po častiach bytu: prejdeme ho celý, každá miestnosť má svoju tému, napríklad v Kuchyni sa odohrávajú zážitky spojené s jedlom. A tak ako sa prejdeme bytom, prejdeme sa aj telesným príbytkom hlavnej hrdinky: pozrieme sa jej do hlavy, do srdca, do žalúdka aj medzi nohy (doslova). Toto všetko sa jedinečne prelína s novodobými dejinami Portugalska, so stigmou navrátilcov, ktorí sa snažia v rodnej krajine ďalej viesť blahobytný život kolonizátorov. Akoby nevedeli urobiť ten radikálny rez, na ktorý sa odhodlala protagonistka.
Román je vystavaný z fragmentov a aj jeho hlavná hrdinka si neustále zapisuje rôzne útržky, aby sa nezbláznila. Písanie je veľmi dôležitý, terapeutický motív aj v živote autorky, s ktorou má protagonistka veľa spoločného, no predsa je to svojbytná literárna postava, nie kópia svojej živej predlohy. „Vedela som žiť bez tých, ktorých som ľúbila, ale bez písania by už život nemal kam ísť. Cesta by sa skončila.“ (st. 52)
Napriek svojej fragmentárnosti sa kniha číta priam jedným dychom. A to nepochybne aj vďaka výbornému prekladu Júlie Jellúšovej a tradične precíznej redaktorskej práci Kataríny Juskovej. A keďže téma portugalského vyrovnávania sa s kolonizátorskými dejinami nám nie je až taká blízka, odporúčam nazrieť do portfólia vydavateľstva, ak sa o nej chcete dozvedieť viac, nájdete v ňom knihy venované navrátilcom aj Klinčekovej revolúcii, ktorá bola jedným z hlavných spúšťačov dekolonizácie.
Lucia Halová (1979)
Prekladá z angličtiny a portugalčiny prevažne beletriu a filmové titulky, venuje sa aj redigovaniu knižných prekladov. Pôsobí v redakcii časopisu Verzia. Z angličtiny preložila o.i. sériu Súmrak Stephenie Meyerovej, Žiť sa musí Franka Tallisa či Dievča, žena, iné Bernardine Evaristo, z portugalčiny Knihu nepokoja Fernanda Pessou. Na májovom festivale Brak 2022 sprevádzala ako tlmočníčka a prekladateľka portugalskú spisovateľku Isabelu Figueiredo.
Isabela Figueiredo – Tučná
Preklad: Júlia Jellúšová
Portugalský inštitút, 2022
