Recenzia
Vladimír Radosa
24.01.2007

Templárske brány - Javier Sierra

Javier Sierra:  Templárske brány

Bratislava, Ikar 2006

Preklad  Marianna Petrincová

     Priznám sa, že som bol kedysi fascinovaný prvými knižnými prekladmi Ericha von Dänikena a Johannesa von Buttlara. Ohurovali ma neuveriteľné konštrukcie vytvorené na základe dômyselnej manipulácie s faktami. Odvtedy už uplynulo niekoľko rokov a mňa už dvaja vyššie spomenutí páni nechávajú chladným. Spomenul som si na nich až nedávno, keď sa mi do rúk dostala knižka španielskeho autora Javiera Sierru (1971) Templárske brány.

     Michel Témoin pracuje na projekte Európskej vesmírnej agentúry pre prominentného zákazníka a jeho úlohou je prostredníctvom satelitu zmonitorovať územie Francúzska. Dovtedy dokonale fungujúci a mimoriadne presný systém však nečakane zlyháva a kariéra mladého vedca je v ohrození. Keď si začne dávať dohromady súvislosti, príde na to, že vôbec nejde o zlyhanie techniky, práve naopak. Zisťuje, že gotické katedrály a chrámy vo Francúzsku boli postavené podľa zvláštneho „hviezdneho“ vzorca a s dokonalosťou a prostriedkami len ťažko zodpovedajúcimi vtedajším podmienkam. Dajú sa nazvať architektonickými zázrakmi a pravdepodobne v sebe skrývajú tajomstvo staré niekoľko tisíc rokov. Navyše, z nevysvetliteľných dôvodov začínajú vyžarovať neznámu energiu, a tá pravdepodobne spôsobila problémy pri monitorovaní. Témoin sa stáva detektívom-amatérom a hľadá kľúč ku skutočnému poslaniu gotických katedrál, pozorne sledovaný tajomnou organizáciou. Čitateľ sa popri ňom zoznamuje aj s reálnymi historickými postavami. Jednou z tých najznámejších je Bernard z Clairvaux a spolu s ním aj deväť odvážnych rytierov, ktorí spoločne stáli pri zrode presláveného templárskeho rádu. Je škoda, že miestami striedanie časových línii uberá na prehľadnosti, autor sa zjavne viac sústredil na prácu s faktami ako na precízne budovanie deja a stavbu príbehu.

Templárske brány sú ďalšou knihou s tematikou hľadania Archy zmluvy a Svätého grálu a boja Svetla a Temnoty, boja starého ako ľudstvo samo. Sierra trochu „kacírsky“ konštruuje odvážne hypotézy spájajúce odkazy Biblie s posolstvom staroegyptských božstiev. Zdá sa však, akoby miestami stratil súdnosť, nechal sa uniesť, a nechtiac sa tak pridal k majstrom „konštruktérom“ spomenutým v úvode. Potom už naozaj záleží na čitateľovi, do akej miery mu to dovolí.

 Vladimír Radosa