Vyhľadávanie
„Chcel som len cestovať, nie prísť“
Alessandro Baricco
Tento príbeh
Bratislava, Vydavateľstvo Slovart 2007
Preklad Miroslava Vallová
Voľnou citáciou verša slovenského básnika tiež azda možno vystihnúť, o čo v Bariccovom príbehu ide: cesta, ktorá v sebe zahŕňa začiatok i koniec, metódu i spôsob, príčinu i cieľ, cesta, ktorá je náhodou i osudom, prostriedkom i cieľom, životom i smrťou.
Autor stavia svoj román na niekoľkých líniách, ktoré sa však zbiehajú do jedného priesečníka: do vášne konkrétneho človeka Ultima Pariho, ktorého sledujeme, ako sa mení v priebehu rokov, ale ako zároveň aj zotrváva na svojom a čoraz väčšmi sa k tomu približuje. Knihu tvorí zaujímavá, fascinujúca skladačka príbehov viacerých postáv i období, od príchodu prvých áut do zapadnutej talianskej dediny začiatkom minulého storočia cez sugestívny opis vojnových udalostí, zážitky ruskej šľachtičnej, emigrantky v USA, všetko sú to akoby rozličné úseky jedinej cesty, ktorá sa napokon nájde, prakticky nepoužiteľná a nevhodná, ale predstavujúca splnenie dávneho sna.
Ultimovi Parimu nikdy z hlavy nevymizne zážitok z detstva, keď v hmle s otcom chodili a chodili po meste, „zrazu si pomyslel, že keby takto pokračovali ďalej, hodiny a hodiny, nakoniec by zmizli“ (s. 56). Krúžiť a krúžiť večne dokola a po tej istej trase, tak plynie život, tak sa odratúvajú jeho minúty, a ak by to mala byť otázka, teda prečo takto tráviť čas, v knihe sa konštatuje: odpovede niet. Bariccove príbehy sa odohrávajú v rozličných časových úsekoch a na rozličných miestach, no vždy akoby v nich okrem nezvyčajnej presnosti v zachytávaní aj najmenších detailov potrebných na rozvinutie deja existovala aj tá hmla z Ultimovho detstva, ktorú aj chce rozhrnúť, aj sa mu to nežiada. Autor načrtáva tajomné okruhy, v ktorých ožíva prostredie, tvary i mená, podobne ako si Ultimo načrtol svoju vysnívanú dráhu na starom anglickom letisku, čitateľ je znova a znova postavený do úlohy diváka vo fascinujúcom divadle, pričom nikdy nevie, kto je hercom a kto kulisárom či šepkárom, príbeh sa takmer až ženie dopredu, kde sa vždy skrúti do embryonálnej polohy, aby sa tam znova začal.
„To nie je okruh, to je celý jeden život“ (s. 263), znie konštatovanie z epilógu a treba dodať, že možno nie iba jeden: Ultimova bezbrehá vášeň donútila aj jeho priateľku, ruskú šľachtičnú, aby rovnako vášnivo pátrala po okruhu, ktorý jej zostal v náčrte, a keď je napokon za pomoci mnohých a mnohých ľudí a „zaujímavej sumičky“ úspešná, až vtedy akoby pocítila spokojnosť, uvoľnenosť, „pochopila, čo nás dojíma v knihách, v detskom pohľade a v stromoch osamotene stojacich v rozľahlosti vidieka“ (s. 270).
Bariccov román citlivo preložila dôverná znalkyňa talianskej literatúry i samého Baricca Miroslava Vallová, ktorej „spod pera“ vyšiel text taký farebný, zázračne pestrý a neuveriteľne zložitý i prostý zároveň, že sa nielenže číta jedným dychom, ale čitateľovi aj nadlho zostane v pamäti jeho emocionálna vypätosť a z toho istého uhla pohľadu vecnosť, ktoré spolu tvoria celistvú štruktúru, akoby perfektnú vzorku na šatách, ktoré si aj obliekame, aj sa v nich vidíme ako v zrkadle.
Soňa Petrová
