Recenzia
Peter Mráz
13.03.2012

Teoretické aspekty jazykového a literárneho vzdelávania - René Bílik, Mária Beláková, Eva Chudíková, Radoslav Raffaj - Čítať s porozumením

Čítať s porozumením

Trnava, Pedagogická fakulta TU – Typi Universitatis Tyrnaviensis 2011

Nespokojnosť autorov Teoretických aspektov jazykového a  literárneho vzdelávania s  tým, že už niekoľko desaťročí avizovaný prechod od deskripcie textu k jeho komunikačnej dimenzii nie je (a to si nezastierajme) napĺňaný na žiadnom zo stupňov našich škôl, ich zasiahla priamo do srdca. Uvedomili si, že naučiť deti čítať, písať, hovoriť a počúvať s porozumením je síce deklarovaným cieľom každej z našich základných škôl, ale na to, aby žiaci tieto kompetencie nadobudli, je nutné, aby sa vysokoškolská príprava ich budúcich učiteľov zásadne modifikovala. Rozhodli sa preto „siahnuť si do svedomia“, pripraviť učebnicu, ktorá by budúcich pedagógov naučila, ako rozvíjať u  detí komunikačné kompetencie. Vyšli z na prvý pohľad každým samozrejme, a preto často nezbadanej skutočnosti, že komunikujeme nielen abstraktným systémom symbolov a  znakov, že nie sme stroje, ktoré si odovzdávajú prvky systému, ale že si rôznorodé informácie odovzdávame v živej reči, ktorú nie je možné opisom znakov zachytiť. Povedané inými slovami, ten, kto sa naučí znaky jednotlivých slohových postupov, ešte nie je schopný napísať alebo vypovedať dobré rozprávanie, úvahu, opis alebo výklad. Ten, kto sa naučí znaky metafory či metonymie, ich síce na základe poznatkov o  básnických prostriedkoch môže nájsť v  čítanom texte, ale bez schopnosti zažitia estetických kvalít onoho textu ešte nie je schopný uchopiť ich zmysel. A práve o spôsoboch, ktorými sa odraziť od nadobúdania elementárnej poznatkovej bázy o jazyku či o dejinách literatúry k rozvoju komunikačných zručností detí, je nami citovaná kniha. Má niekoľko pozoruhodných momentov. Ako pars pro toto uveďme otázku školského literárneho kánonu, ktorého limity vo vzťahu k „bežnému“ životu odkrýva Radoslav Raffaj. Aj z jeho úvah je napríklad zrejmé, že každý čitateľ úlohu staršieho textu zhodnocuje s časovým, skúsenostným odstupom od recepčného horizontu, v ktorom tento text zohral svoju rolu. Pri interpretačnom nazeraní na staršie literárne texty sa nám síce ponúka komunikačný model dvojakého recepčného horizontu (t. j. doby vzniku alebo uverejnenia textu na jednej strane, a času súčasného čitateľa na strane druhej), pričom sa nám ale nevdojak natíska otázka, či je praktické aplikovanie tohto modelu vôbec možné, interpretačne objektivizovateľné, a v konečnom dôsledku pre pretrvávajúcu školskú prax aj objektívne „známkovateľné“. Táto otázka, prirodzene, presahuje úzus recenzie smerom k odbornej dišpute. Rovnako ako kniha Teoretické aspekty jazykového a  literárneho vzdelávania, ani naša otázka nemá za cieľ ostať akademickou hračkou. Predovšetkým citovaná kniha totiž ukazuje, že každá, hoci na prvý pohľad odťažitá hračka, má ambíciu perspektívne zasiahnuť do reality pedagogického procesu, má prispieť k jeho kultivovaniu. Veríme, že knihe autorov zoskupených okolo Reného Bílika sa to podarí. Deti si zaslúžia učiteľov, ktorí vedia učiť.