Teória literatúry - Michal Harpáň - Teória s osvedčenými hodnotami

Teória s osvedčenými hodnotami

Teória s osvedčenými hodnotami

Michal Harpáň: Teória literatúry

Bratislava, Tigra 2004

  Už tretie vydanie Teórie literatúry (1986, 1994) od dolnozemského Slováka a profesora literatúry svedčí o životaschopnosti jeho práce a zároveň odzrkadľuje neustálu potrebu prítomnosti syntetizujúcej publikácie z tejto oblasti v rámci spoločenských vied. Dlhé roky patrí k stáliciam medzi študentmi vysokých škôl a v tandeme s Hrabákovou Poetikou tvorí slušnú základňu na rozvíjanie ďalších, parciálnych a hlbších problémov teórie literatúry i celej literárnej vedy. Harpáň v nej skĺbil odbornosť a erudíciu, znalosti a vlastnú pedagogickú skúsenosť, vedecké a výkladové postupy, zaiste i pre túto vyváženosť, či ústretovosť, slúži pri štúdiu literatúry na vysokých školách ako východisková učebnica. Jej informačnú dostupnosť napomáha tiež prehľadné rozdelenie do štyroch kapitol, dvoch všeobecnejších: Podstata a výskum literatúry a Štylistika; a dvoch s konkrétnejším zameraním, najprv na verzologickú problematiku: Teória verša, a potom na problematiku genológie: Teória literárnych druhov.

  Každá z kapitol má svoje silné miesta i slabiny. V prvej kapitole majú svoju nespornú hodnotu úvodné definície základných pojmov a ich stratifikácia, takisto podkapitoly o metodológii a literárnej vede na Slovensku, v druhej klasifikácia figúr a trópov. Najucelenejšia a najprepracovanejšia je tretia kapitola o verši, no zo súčasného hľadiska trpí deficitom voči rozsiahlej monografii Františka Štrausa Základy slovenskej verzológie (2003); navyše, aspoň rovnako rozpracovanú teóriu prózy v knihe nenájdeme, ak, pravdaže, nerátame podkapitolu o epike, ktorá však iba „poznámkuje“ niekoľko pojmov o štruktúre epického diela a z možných výskumných otázok vyberá zopár odpovedí o druhovo-žánrových charakteristikách prozaického umenia. Týmto Harpáň nepriamo nastoľuje výzvu, aby sa slovenská literárna pedagogika a veda už konečne vyrovnala s prózou systematickou teoretickou príručkou.

  Oproti prvému vydaniu nájdeme v druhom niekoľko doplňujúcich a spresňujúcich pasáží, medzi druhým a tretím vydaním sme nenašli žiadny rozdiel. V tomto vidíme istý hendikep, veď (nielen) za uplynulé desaťročie vzniklo niekoľko čiastkových štúdií o rôznych literárno-teoretických témach, ktoré by využitím v takejto učebnicovej publikácii modernizovali a vedomostne rozšírili jej komunikačný horizont. No ani napriek tomu zrejme v terajšej situácii v humanitných odboroch kniha Teória literatúry nič nestratí zo svojej – ak sa to tak dá v týchto súvislostiach povedať: popularity.

Radoslav Matejov