Recenzia
Tamara Janecová
23.08.2021

Terapeutické písanie

Veronika Šikulová: Tremolo ostinato – neromán

Bratislava: Slovart, 2020

Veronika Šikulová je v slovenskej literatúre etablovanou spisovateľkou – umelecky v nej pôsobí už viac ako dvadsať rokov, je viacnásobnou finalistkou súťaže Anasoft litera, v roku 2015 v nej zvíťazila s dielom Medzerový plod (2014). Vo finálovej desiatke najlepších minuloročných próz sa nachádza aj jej ostatné dielo Tremolo ostinato – neromán.
Autorka ho žánrovo charakterizovala ako neromán. Ide o neštandardné vymedzenie; na jednej strane súvisí s predpokladanými čitateľskými očakávaniami (už vzhľadom na rozsah knihy, ktorá má 279 strán), na druhej strane avizuje atypickú (románovú) formu. Dielo tvorí približne osemdesiat krátkych textov, ktoré nerozvíjajú jednu kontinuálnu dejovú zápletku – ide o reflexívne textové fragmenty. Ich ideové východisko naznačuje citát Charlesa Dickensa v úvode knihy: „Domov je jméno, slovo, silné slovo, silnější, než může vyslovit šaman, nebo na něž duch odpoví, v nejsilnější konjunkci.“ K domovu sa viažu úvahy a spomienky rozprávačky v 1. osobe, ktoré sú, podľa indícií, čiastočne ladené autobiograficky. Autorka zasadila príbehy priestorovo do juhozápadného Slovenska. Bytostný vzťah hlavnej hrdinky k tomuto regiónu sa prejavuje vo vykreslení prostredia, v pozornosti venovanej motívom každodennosti a prírode, ako aj vo využívaní miestnej nárečovej variety. Stvárňovanie rodného kraja má lyrický presah. Frekventovaným používaním nedokonavých slovies („chlapci bežia zo školy, tato ide domov“; „stávala som na prahu, okrídlená dverami“) sa vytvára dojem spomaľovania, predlžovania trvania obrazov. Statickosť posilňujú aj enumeratívne, paratakticky rozvíjané pásma, vsuvky, napr. pôvabný zoznam pokrmov (krtkova torta, medvedie labky, sandokanove oči, princezky, oblížprsty atď.) Ako dynamický protiklad potom pôsobia opakujúce sa motívy lietania (v knihe sa nachádza aj explicitné odkazovanie na obrazy Marca Chagalla), vertikálny pohyb. Najdynamickejším prvkom poetiky V. Šikulovej je však jej literárny štýl. Charakterizuje ho istá rozprávačská vášnivosť, prudkosť. Jednotlivé motívy, témy i jazyková štylizácia sa rýchlo striedajú, reflexívne pasáže sú rozvíjané prevažne asociatívnym spôsobom. Vzniká tak dojem autentického záznamu myšlienok protagonistky. „Náhodnosť“ zaznamenávania posilňujú aj textové úryvky v cudzích jazykoch (nemčina, maďarčina), ktoré jazykovo nekompetentný čitateľ prelistuje ako súkromnú záležitosť rozprávačky – zapisovateľky. Román pôsobí ako literárny denník, ktorý má zároveň terapeutickú funkciu. Svedčia o tom občasné prechody z ja-rozprávania do personálneho rozprávania v 3. gramatickej osobe, ktoré sa v oboch prípadoch viažu k rovnakému subjektu. Objavuje sa najmä v emocionálne zaťažených pasážach a uvedeným postupom sa vytvára „objektivizované“ zvecnenie, odstup: „Na jej otázky otec nikdy neodpovedal. Nepočul ich, lebo rozprával. Ani na jej odpovede, pravdaže, nebol zvedavý, vedela to, žiadne neformulovala, v duchu však mala pripravený celý register otázok, odpovedí aj farebných podmazov, zavše v noci pod perinou organ.“ (s. 93)
Rozprávanie síce obsahuje prvky humoru a grotesky, no jeho emocionálne ladenie je hlboko melancholické. Rozprávaním hrdinka „účtuje“ s minulosťou, pamäťou, so vzťahmi v rodine, pričom ústrednú os tvorí komplikovaný vzťah k otcovi. Názov knihy (v hudobnej terminológii niečo ako „zapamäteľná hudobná fráza“, s. 84) predstavuje chvejivý cyklický motív prózy. Symbolizuje návraty i vyrovnávanie sa s otcom – súkromne aj umelecky: „Tatkove texty sa však začnú vplietať ako akási žltá zlostná cvernička do mojich slov, rušia môj vlastný clivý ornament, stávajú sa paralelným či nosným ornamentom, hlavnou melódiou.“ (s. 97) Konfrontácia s otcom a jeho dielom nie je pre rozprávačku jednoduchá. Jedným zo spôsobov súkromnej terapie je pre protagonistku písanie či rozprávanie. Próza sa svojou autobiografickou štylizáciou zaraďuje k širšiemu prúdu súčasnej slovenskej literatúry, ktorý reprezentujú diela autoriek ako je Alta Vášová, Jaroslava Blažková či Irena Brežná.