Vyhľadávanie
Miklós Vojtek
Terpsichora Istropolitana. Tanec v Prešporku 18. storočia
Bratislava, Divadelný ústav 2009
Publikácia popredného tanečného umelca a pedagóga (nar. 1947) vznikla, ako autor vysvetľuje v úvode, z jeho zaťatosti neuspokojiť sa tvrdeniami divadelných historikov, že náš súčasný scénický tanec sa zrodil bez domácej tradície. Tento názor pretrvával jednoducho preto, že o tanečnom umení sa zachovalo len málo dokumentov. Ale to ešte neznamená, že na území dnešného Slovenska a konkrétne Bratislavy sa nepestovalo tanečné umenie. Domáce tanečné tradície autor mapuje v období baroka, keďže tereziánske obdobie bolo pre rozvoj kultúry a umenia na našom území veľmi priaznivé. Roku 1992 sa aj u nás zvýšil záujem práve o túto epochu, keď UNESCO vyhlásilo Rok stredoeurópskeho baroka. Ani publikácie, ktoré začiatkom 90. rokov z tohto podnetu vyšli, však podľa autora dostatočne nepreskúmali a nedokumentovali tanečné umenie. A tak sa rozhodol tieto biele miesta našich kultúrnych dejín prebádať. Svoj výskum lokalizoval do Bratislavy, nie z lokálpatriotského zanietenia pre svoje rodisko, ale ako kultúrneho centra.
Hneď v druhej kapitole uvádza širšie súvislosti tanca v 18. storočí, ako aj kultúrne podmienky Bratislavy v tomto období. Ťažiskom autorovho výskumu sú informácie o tanečnom dianí v novinách Preßburger Zeitung. ,,V rozpätí rokov 1768 – 1799 uverejnil Preßburger Zeitung 60 správ z 31 miest starého kontinentu. Spomína sa v nich 17 choreografov, 22 interpretov, 9 hudobných skladateľov, 4 scénickí výtvarníci a 1 teoretik (nie Noverre, ten sa spomína iba ako choreograf). Nenašiel som však nijakú zmienku o libretistoch. Uvedené mená sa vzťahujú k 29 scénicko-tanečným dielam.“ Veľmi zaujímavo spracoval tanečné umenie v aristokratických sídlach či kúriách, čitateľa prevedie slávnosťami od krajinských snemov a korunovačných osláv, cez kráľovské plesy a rozličné tanečné podujatia až po divadelné predstavenia na kráľovskom Hrade, keďže v tomto období bol spoločenský tanec úzko prepojený so scénickým. V týchto kapitolách nielenže vyčerpávajúco dokumentuje hlavnú tému svojho výskumu, ale podáva aj plastický obraz spoločensko-kultúrneho života mesta. Obrazovou dokumentáciou oživuje jednotlivé podujatia a dobovými kresbami a pôdorysmi palácov a budov, kde sa tanečné umenie pestovalo, z ktorých viaceré dnes už nestoja, alebo ich okolie je zástavbou celkom zmenené, vytvára ucelenú predstavu o tomto období. Samostatné kapitoly venuje zábavám poddanstva, meštianstva a tancu v cirkevných školách. Rovnako pútavo sú spracované aj ťažiskové kapitoly venované profesionálnemu scénickému tancu v prešporských divadlách, baletom J. G. Noverra na prešporských scénach, baletom Gaspara Angioliniho v csákyovskom Mestskom divadle a ďalším scénickým predstaveniam tanca. Keďže v novopostavenom divadle v Prešporku mal 11. októbra 1777 svetovú premiéru ,,pôvodný tragický pantomimický balet“ Utrpenie mladého Wethera podľa predlohy J. W. Goetheho, autor venuje jeho inscenácii samostatnú kapitolu a v prílohách uvádza okrem libreta aj bulletin k predstaveniu.
Publikácia zaujme príťažlivým štýlom aj bežného čitateľa, ktorý sa chce dozvedieť viac o kultúrnych tradíciách nášho hlavného mesta, svojím precíznym spracovaním (poznámky, literárne pramene, registre, prílohy) môže byť cenným zdrojom pre odborníkov.
Alžbeta Kováčová
