Ľudová slovesnosť nás učí, že aj majster tesár sa občas utne. Pri najnovšej knihe Juraja Červenáka Zakliaty kláštor, ktorá ľudovú slovesnosť vo veľkom tematizuje, som na toto príslovie myslel často.

Červenák je nespochybniteľne majster spisovateľského remesla, no i jemu občas ujde ruka. Šikovný majster takéto pokĺznutia dokáže zamaskovať tak, aby ich laik nevidel. No ja nie som laik, som majster podobného remesla – remesla kritického, a tak si tie utnutia vedľa všimnem. A hoci riskujem, že jeho fanúšikovia ma (zase) označia za človeka bez vkusu, je mojou povinnosťou na tieto chyby upozorniť.

Koniec koncov, Ďuro to aj tak zoberie športovo.

Na Zakliaty kláštor som sa mimoriadne tešil. Príbeh o hľadaní pokladu templárov, spojený s fantastikou inšpirovanou slovenským folklórom, do toho trochu westernu a hororu... To znelo až neuveriteľne dobre. Červenák to s knihou poriadne naťahoval a keď vydanie niečoho odkladal naposledy, vznikla fenomenálna Hradba západu. Očakávania boli vysoké.

Musím však priznať, že román mierne sklamal. A nie, nie je to mojimi očakávaniami, v knihe nachádzam hneď niekoľko technických chýb. Bežný čitateľ si ich asi nevšimne. Červenák ich totiž šikovne maskuje, pričom prím tu hrá hlavne šťavnatý a pestrý jazyk.  Práve jazyk a štýl je najsilnejšou stránkou knihy. Ďuro tu šikovne pracuje s nárečiami či starou slovenčinou a slovosledom. Nie že by to pred tým nerobil. Iné jeho postavy však rozprávajú nemecky, latinsky, maďarsky a málokedy priamo slovensky. Tu tak hovoria všetci a dialekt 19. storočia prenikol aj do opisov. Kniha pôsobí teda autenticky.

Červenák ju prešpikoval zaujímavosťami z histórie a Gemera, ktoré najčastejšie prezentuje prostredníctvom Pavla Dobšinského, odborníka naslovovzatého. Tu však narážame na prvý problém. Nie že by som sa takýmto zaujímavostiam bránil, ale málokedy súvisia priamo s dejom. Dalo by sa namietať, že Červenák sa tak z prostredia snaží spraviť samostatnú postavu, ale v tom zmysle tam samotný Gemer nehrá až takú výraznú rolu.

Možno tým buduje základy pokračovaní. Kým ich nemáme, pestré opisy prostredia a rôzne historické zaujímavosti sú skôr textovou vatou. Podobne zbytočná je aj celá prvá časť knihy odohrávajúca sa na divokom západe. Pravdepodobne by mohla slúžiť ako rozsiahla expozícia charakteru hlavného hrdinu Adama Šarkana, lenže rovnako dobre na to stačia aj úvodné kapitoly na Slovensku a jeho príchod domov.

Rozsiahly a zbytočný úvod sa tak v knihe ocitol hlavne preto, že Červenák miluje westerny a nemohol odolať napísať homage na jeden z tých najznámejších. Tých filmových citácií je vlastne v knihe viac. Miestami však pôsobia ako lacná náhrada originálneho budovania scény.

Čo mi však prekážalo najväčšmi, bola Šarkanova schopnosť rozoznať pravdu od lži. Fantastické elementy nie sú v Červenákových knihách ničím nezvyčajným, ale väčšinou s nimi narába šikovne. Dokonalým príkladom je prítomnosť svätého Juraja v príbehoch s Báthorym. Titulnej postave prepožičiava svoje schopnosti a ochranu, ale Báthory za to platí tým, že celý proces je vždy nepríjemný a boľavý.

Oproti tomu Adam Šarkan svoju schopnosť využíva kedykoľvek bez obmedzení a bez zaujímavejších efektov. Pôsobí tak ako lacný trik, ktorý pomáha Červenákovi bez námahy rozpletať naoko nerozpletateľné dialógy a situácie. Taký slabší a menší deus ex machina (nie doslovne), ktorý zbavuje inak detektívnu zápletku náročnosti a napätia.

Samotný príbeh je jednoduchý a nekomplikovaný, v podstate je postavený na tom, že hlavní hrdinovia chodia od jednej postavy k druhej a vypytujú sa ich na smer cesty. Čo by bolo zaujímavé, keby to Červenák pravidelne okorenil akciou, prípadne nejakými zaujímavými prekážkami. Ale celé putovanie Adama Šarkana a jeho družiny naprieč rozprávkovým Gemerom je takmer až bezproblémové. Čo u Červenáka nebýva zvykom.

Zhrniem to. Zakliaty kláštor je síce bravúrne napísaný na úrovni jazyka a štýlu, ale na úrovni príbehu je v ňom prekvapivo veľa vaty a pôsobí zbytočne rozťahane a mdlo. A na Červenáka – ktorý sa preslávil akčnými dobrodružnými románmi – zvlášť. Skoro ako keby sa nechal uniesť látkou, historickými zaujímavosťami a príbeh ostal na druhej koľaji.

U zabehaných autorov vždy uvítam vybočenie z ich tradičného štýlu a formy, aby vyskúšali niečo nové, ale Zakliaty kláštor v kontexte Červenákovej tvorby pôsobí ako krok späť a ešte aj vedľa. Dúfam, že séria Šarkanove poklady v konečnom dôsledku nebude taká rozťahaná ako jej vlažný prvý diel.

Sú to však technické detaily, ktoré skalným fanúšikom prekážať nebudú.

Juraj Červenák: Zakliaty kláštor

Žilina: Artis Omnis, 2022