Vyhľadávanie
Už druhá zbierka Evy Rakovej (1955, obč. menom Eva Raková-Plisňáková), dcéry nadrealistického básnika Jána Raka, Čas náš každodenný (2010, Vl. nákl.), napriek kombinácii zdanlivo nepriaznivých faktorov – neskorému vstupu autorky do literatúry a faktu, že si poetka knižku vydala na vlastné náklady, príjemne prekvapila svojou komornou atmosférou a obrázkami, vnímavo prekreslenými z každodennej všednosti a vyšperkovanými dekoratívnymi senzualistickými postrehmi s nenásilne vypointovanými presahmi do reflexívneho ticha druhého plánu básne. Texty Tichej hostiny – tretej zbierky autorky – rozvíjajú jej subtílnu poetiku ticha, detailu a prírodnej impresie. Prebleskuje v nich vnútorné napätie a stopy zamlčaných ľudských drám. Texty sa tak miestami dotýkajú hĺbkovej podstaty človeka, no robia tak tlmene, neexplicitne, náznakom, prostredníctvom niekedy skutočne invenčného obrazu; napríklad v básni Spln: „Na fľakatom obruse / zostal len spln / rozbitý / na dva polmesiace“. Autorka často pracuje s krehkým zmyslovým vnemom, ktorý nenásilne rozvíja do druhého plánu. Veľmi pôsobivá je v miestach, kde text vyjadruje priamo nepomenovateľné archetypálne súznenie ženského lyrického subjektu s prírodnými motívmi, ktoré sú hlavným zdrojom jej obraznosti: „Odrazu spŕchli / kŕdle lístia / Stromy osameli / a ja utekám / zahaliť / drevenú nahotu / zbrázdeného tela“ (Šaty).
Rakovej najnovšia poézia sa napája na esteticky nosný stredný prúd súčasnej slovenskej poézie písanej ženami (možno ju azda pripodobniť k poézii Ingrid Lukáčovej). Nie je zbytočne prekomplikovaná, práve naopak, je komunikatívna, priezračná, jej interpretačná prístupnosť však neústi do neprimeraných zjednodušení či banalít, dotýka sa základných, podstatných vecí človeka – lásky, smútku, starnutia, hľadania nádeje a sily na nový deň, snaží sa o obnovovanie hodnôt v súčasnom svete a kladie zásadné otázky, napríklad: „Pýtam sa / je čas pôstu / alebo hodovania“. Báseň je často vystavaná na základnom pocite sladkobôľnej nostalgie, ktorá je v kombinácii s jemnou, neprepiatou obraznosťou schopná v čitateľoch zanechať príjemný pocit stretu s efemérnou krásou, skrývajúcou sa v našej každodennosti: „V náručí zovrieš / pouličný neón / […] / a nohy / mi zviažeš / stuhou / vyblednutých lavičiek“. Tichá hostina je pozitívnym, i keď ozaj tichým, nehlučným príspevkom k súčasnej slovenskej poézii určenej bežným aj sviatočným čitateľom básní.
