Vyhľadávanie
Poézia má aj zamraziť
Ivan Štrpka: Tichá ruka (desať elégií), Bratislava, Ars poetica 2006
Ku každej zo svojich desiatich rozsiahlych básní v tejto knihe, ktoré podľa mňa pripomínajú i žáner zvaný pásmo, Ivan Štrpka okrem názvu pripojil aj označenie elégia. Elégia (žalospev) ako lyrický útvar má svoj pôvod v starogréckej literatúre. Vo svojej klasickej podobe (ktorá sa u nás pestovala napr. v klasicizme a romantizme) sa spravidla spájala s konkrétnou udalosťou, ak akceptujeme, že Štrpkove básne elégiami sú, musíme hneď dodať, že ide o nový, moderný, variant tohto žánru: smútok či melanchólia a istá skepsa sa tu nespájajú s jednou konkrétnou vecou, sú skôr výsledkom vnímania momentálneho stavu sveta ako celku.
Básnik sa vo svojej najnovšej zbierke prezentuje reflexívno-meditatívnou výpoveďou a spôsobom výstavby lyrického textu, aký je preňho typický. Opäť tu ide o onú známu štrpkovskú polytematickosť a polymotivickosť, o navrstvovanie a prevrstvovanie tematických plánov a motivických celkov v rámci jednej básne (nehovoriac už o celej knihe), o reťazenie asociácií, hromadenie fantastických, niekedy i trocha bizarných, absurdných obrazov, do šírky budovaných metafor... Ale miestami autorov obraz dokáže byť prekvapujúco stručný a výstižný, pritom esteticky pôsobivý, takže priam pohladí dušu čitateľa so zmyslom pre modernú lyriku: „V pántoch / sa nám otáča chrbtom hysterický škripot dverí“ (s. 36). Tento verš presne vystihuje okamih, zážitok, keď v tichu noci za sebou zavrieme staré dvere. Prirodzene, v kontexte básne viaže aj ďalšie významy.
V jednotlivých básňach sa objavujú a rozvetvujú motívy, ktoré sú dobre známe z predchádzajúcej bohatej Štrpkovej tvorby. Napríklad motív bábok, ktorý – keďže ich pohyb je určovaný a riadený odkiaľsi zhora prostredníctvom nití – je vyjadrením akejsi permanentnej neslobody človeka. Ďalej motív poslov, ktorý tu vyjadruje pohyb, potrebu komunikácie, nutnosti odovzdať správu. Do tretice spomeňme ešte motív letiaceho šípu: vyjadruje neuchopiteľnosť najmenších okamihov, a teda pominuteľnosti, prchavosti, svojou „ostrosťou“ však vyvoláva aj pocit ohrozenia, potreby byť v strehu..
V predchádzajúcom odseku som pozornosť venoval jednotlivým motívom preto, aby som naznačil to, čo sa mi zdá dosť podstatné: ak by sme sa čitateľa, ale aj skúseného literárneho vedca opýtali, aká je ústredná téma či hlavná myšlienka Štrpkových básní, len ťažko by nachádzali presvedčivú odpoveď. Cesta k pochopeniu tejto poézie vedie cez preciťovanie jednotlivých motívov a motivických vrstiev, cez schopnosť nechať sa vtiahnuť do sveta autorovej obraznosti a fantázie. Básnik však dokáže vyvolať v nás pocit znepokojenia, obavy zo stavu dnešnej civilizácie, existenciálnu úzkosť.
Pri čítaní Štrpkových elégií na nás občas doľahne trocha hrozivé tajomstvo vesmíru, neraz nás ovanie dych transcendentných hlbín, takže nás veru aj zamrazí. A tak to má byť. Máme v rukách skutočne dôležitú básnickú knihu.
Igor Hochel
