Tichí spoločníci - František Gyárfáš - Minulosť našej budúcnosti

Minulosť našej budúcnosti

Minulosť našej budúcnosti

František Gyárfáš: Tichí spoločníci

Bratislava, Vydavateľstvo Slovart 2005        

  „Táto kniha nie je určená smutnému pedantovi. Pochopiť vírusy, nájsť ich miesto v našom svete a naše miesto v tom ich, znamená opustiť priestor našej jedinečnosti“ (s. 15).

  Čo dodať k autorskej charakteristike diela? Možno len otázky, koľko nás je smutných pedantov a nakoľko je množina rôznofarebných a inak rozličných homo sapiens pedantná? A nakoľko je slovenský čitateľ pedantom? Kto pochopí, vďaka prečítaniu Tichých spoločníkov, čo bude?

  Niekde som počula, že ľudstvo sa delí na tých pripojených a tých bez elektriny – hovoríme, samozrejme, o internete. Civilizácia, ktorej sme súčasťou, pripojená je, a tak naša virtualizácia beží v plnom prúde. Rovnako ako v Matrixe nás riadia stroje. František Gyárfáš píše o tajnom živote vírusov a o tichom zániku ľudstva. Zánik ľudstva – model, ktorý

mnohokrát spracovala sci-fi, ale ktorého každá dobrá variácia vždy znovu poteší...

  Tichí spoločníci sú teda nepochybne odkazom na sci-fi, ale majú vnútornú poetiku a didaktický filozofický rozmer. Predovšetkým filozofická línia sa skvie svojou jednoduchosťou, jednoznačnosťou a neoblomnosťou. Logika vecí (a nielen v tejto knihe) hovorí o tom, že sme skončili. Možno súhlasiť. Čítajúcich intelektuálov navyše povzbudí nielen zmes žánrov v jednej próze, ale aj výstavba, ktorá evidentne pozná, cituje a vysmieva sa...

  Zorientovaný čitateľ s radosťou kvituje parafrázy jednotlivých smerov a myšlienkových smerovaní Západu po roku 2000. Vzťah medzi človekom a strojom má v Gyárfášovej vízii  svoje verzie a stupne: „Oveľa väčšou drámou pre ľudstvo by bolo, že niekto stvoril život na Zemi z dôvodu, pre ktorý my tlačíme knihy. Takýto akt stvorenia by z nás urobil obyčajné médium, nekonečný xerox a pocit poníženia by nás musel zasiahnuť hlboko v našom biocentrickom sebavedomí“ (s. 46). Toto je jedna verzia a stupeň poznania.

  Autor sa funkčne pohybuje na pôde, ktorá je roky obsadená sci-fi, ale na ktorú čoraz častejšie a s pozoruhodnými  výsledkami siahajú aj oficiálne vedy. Myšlienka, že sme len nositeľmi kódu a nie zmyslom DNK, je však aj v tomto teréne prevratná, minimálne uhlom pohľadu. Tichí spoločníci takýchto a podobných uhlov pohľadu ponúkajú v priemere jeden na stranu. To je veľmi slušné skóre. Aj v kontexte populárneho vedecko-fantastického základu.

Sympatický je aj nevzrušený a nepochybne láskavý tón rozprávania. Jednou z dejových línií je príbeh programátora Andyho, druhou príbeh ľudstva, a treťou, ktorú nepochybne autor považuje za najdôležitejšiu, príbeh zrodenia a kulminácie vírusov.

  Na ono večné – Kto sme a kam kráčame? – Gyárfáš zodpovie, i keď spôsobom, ktorý nám rozhodne nelichotí. Vidíme, že autor vo svätej vojne drží palce vírusom a pokiaľ sa poobzeráme okolo seba, rozumieme tomu, prečo...

  Zostáva povedať, čo je na knihe Tichí spoločníci teraz a tu pre nás podstatné. Zaujímavé na nej je to, že je zaujímavá. Že je zmesou žánrov. Že je príťažlivo graficky spracovaná a  v kontexte slovenskej literatúry iná – prináša odlišnú a poučenú estetiku. Prináša témy, s ktorými sa síce už západné literatúry pred časom vyrovnali, ale plnohodnotne a originálne na ne naväzuje. A je na slovenskej

scéne jedna z mála svojho druhu, ak nie vôbec jediná. A to aj v prípade, že by sme knihu chápali ako ďalší príspevok  v rade sci-fi. Zároveň parafrázuje vedecké texty a tzv. akademické myslenie. A predovšetkým je obrazom a presnou analýzou štádia spoločnosti pripojenej na internet a ožiarenej monitormi. Rozdeľovať biologickú a strojovú kvalitu života sa totiž po prečítaní zdá zbytočné. Je možné, že by sa časom menej vzdelaný vírus mohol vo virtuálnej debate s replikovanou minulosťou opýtať – a čo ste mysleli tým slovom ľudský? A my by sme to, samozrejme, nedokázali vysvetliť. Tak to nekomplikujme! Koniec koncov, František Gyárfáš situáciu pochopil a nepokúša sa to komplikovať. Vírusy vyhrajú. A ich mytológia nás zaznamená. Je to láskavý autor, ale to som tu už raz napísala. 

Ivica Ruttkayová