Vyhľadávanie
Tichom sa počúva Boh
Juraj Jordán Dovala: Ticho, Prešov, Vydavateľstvo M. Vaška 2007
Teológ, básnik a prozaik J. J. Dovala sa dostal do širšieho čitateľského povedomia alegorickou novelou Kôrkar (2005). Napriek istej koncepčnej rozpornosti mala v sebe presvedčivosť obrazu autorovho kresťanského života a mysliteľskej univerzálnosti. Predovšetkým ukazovala, že cesta k Bohu je vždy cestou individuálneho osudu a v pravom zmysle sa nedá vlastniť, „iba“ žiť. Aktuálna kniha sa od nej líši žánrovo, no nie ideovo. Už z toho vidno, na čom skutočne Dovalovi stále záleží a ktorý z dvojice spisovateľ-kazateľ má v ňom silnejšiu pozíciu: hodnotu textu meria schopnosťou odovzdať čitateľovi duchovné posolstvo, teda jeho účelom, ktorému ustupujú umelecko-estetické kvality. Takto sa profiloval v naratívne ucelenom Kôrkarovi aj v naratívnych miniatúrach, črtách, filozofických, náboženských, náučných i výchovných aforizmoch Ticha – Václav Ventura ich v úvode adekvátne označuje ako apoftegmy, krátke príbehy o podstatných pravdách kresťanského života rozvíjané v tradícii mníchov.
Azda z predchádzajúcich riadkov vyplýva istá barokizujúca vážnosť a názornosť Dovalovej knihy, a treba priznať, že naozaj tvorí jej charakteristickú štýlovú vrstvu. Zodpovedá žánrovej historicite a zároveň dáva myšlienkam príbehov patinu skúsenosti a múdrosti. Keby sme ju vnímali iba v tomto rozmere, mala by síce čaro duchovného povzbudenia a obohatenia, ale, ako sa to viac-menej stalo u Kôrkara, stratila by kontakt so životom. Dovala však korigoval svoj prístup k stvárneniu témy a namiesto vízií a symbolov dosadil ľudskú autenticitu. Tá príbehy roziskrila reálnosťou, vtipom a paradoxom, aké žiadny spisovateľský konštruktér nikdy nevymyslí. Príbehy čítame ako prerozprávané udalosti – Dovala sa vlastne nesnaží prezentovať nejakou autorskou zvláštnosťou, skôr má úlohu sprostredkovateľa zozbieraných príhod. Na druhej strane sa tak sám zbližuje s čitateľom, čím prekročil známy neuralgický bod daného druhu literatúry: odstup. Autori majú v takýchto prípadoch chorobnú tendenciu k povýšeneckému, nesebakritickému mudrovaniu. Dovalove texty však prichádzajú ako od priateľa, akoby čitateľ spoločne s ním znovu otváral oči, aby videl, žasol nad pointami, ktoré ho môžu na onej ceste posunúť ďalej, aby zatúžil mať jednoduché, veriace srdce naklonené Bohu... Také sú príbehy o chlapcovi, ktorý pevnou vierou privolá dážď, alebo o opilcovi, čo lezie všetkým na nervy, ale pritom vie svoje, alebo o mníchoch, čo sa vrhli na čerešne, pričom opát sa usmieval vediac, že pažravosť sa im vypomstí malým počtom záchodov v kláštore. A také sú aj myšlienky, napríklad: „Nezraňuj motýľa, veď nevieš kam letí“ (s. 43) alebo: „dokonalosť je prijať nedokonalé veci“ (s. 79).
Kto prijme titul Ticho ako návod na čítanie a stíši sa, potom táto kniha v ňom možno zostane ešte dlho otvorená, aj keď ju zavrie a odloží – možno sa stotožní s poznaním, že ticho „je liek na mnoho chorôb“ (s. 17) alebo s tým, že len ticho vytvára podmienky na to, aby sme počuli Boha (s. 113).
Radoslav Matejov
