Recenzia
Patrícia Gabrišová
30.05.2023

Ticho pred a po búrke

Alena Mornštajnová, česká autorka známa aj v slovenskom prostredí predovšetkým vďaka historickému románu Hana, rozohráva vo svojom ďalšom knižnom titule Tiché roky (Host, 2019) rodinnú drámu na rozhraní fatalizmu a náhody. Ticho v názve navodzuje rozmanité konotácie – ako dobrovoľné (od)mlčanie, odcudzenie či „ticho pred búrkou“, no v každom prípade ide o ticho, ktoré je závažné a symptomatické. Časovo je príbeh zasadený do širšieho historického kontextu – nesie sa od konca druhej svetovej vojny až po pád komunistického režimu, a teda ide o konštruovanie generačnej výpovede s presahom do súčasnosti.

Dej utvárajú dve rozprávačské línie – jedna z pohľadu Bohdany, druhá jej otca, Svätopluka Žiaka. Línia Bohdany (v zmysle nomen omen Bohom daná – vytúžené dieťa) sa rozvíja prostredníctvom denníkových záznamov a zobrazuje dlhší časový úsek od detstva s milujúcou, mierne chaotickou nevlastnou matkou Belou a prísnym, odťažito pôsobiacim otcom, až po založenie vlastnej rodiny.

Pasáže z pohľadu Svätopluka reflektujú nielen jeho rodinný a partnerský život, ale aj vtedajšie politické a spoločenské fenomény bytostne sa dotýkajúce nášho protagonistu vzhľadom na jeho pôsobenie v komunistickej strane. Tieto dve línie na seba nadväzujú, transpozícia medzi nimi je plynulá a v závere sa uzatvoria a prepoja do jedného cyklu. Kapitoly spolu prirodzene súvisia aj formálne – posledná veta jednej je zároveň prvou vetou ďalšej. Na prvý pohľad sa všetko odvíja lineárne – do príbehu vstupujeme in medias res scénou, v ktorej sa dvanásťročná Bohdana dozvedá o existencii neznámej Blanky, pričom tuší, že práve táto postava je v jej živote nejakým spôsobom kľúčová. Bohdana odmalička cíti, akoby do rodiny nepatrila a že všetko okolo nej je vlastne inak, a rozhodne sa preto pátrať po ľuďoch, o ktorých doposiaľ veľa nevie. Postupne sa oboznamujeme s Bohdaninou priamočiarou babičkou, umelecky nadanou mamou Evou či dobrosrdečnou Hedvigou a ich osudy – hoci v inej rodine a inej dobe – nemajú ďaleko od našich vlastných.

Rekonštruovanie pohnutej rodinnej anamnézy zároveň Bohdane pomáha odhaliť jej vlastné životné smerovanie a túžby. Za zásadný pokladám vzťah otca a dcéry, ktorý by sa dal označiť ako vlažný až nevraživý, no práve to sa významne odráža na formovaní Bohdaninej osobnosti. Román je metaforou vnútornej cesty, na ktorej sa postavy musia vyrovnať s prekážkami a znovu nájsť pevný bod v živote.

Mornštajnovej romány sú románmi vzťahov – prostredníctvom nich si čitateľ môže klásť otázky, ako napríklad: Ako veľmi sa ľudské osudy podobajú a do akej miery nás formujú iní ľudia? Je možné dostatočne poznať samého seba či „tých druhých“ alebo si každý z nás nesie v sebe tiché tajomstvo? Autorkin náhľad dokazuje komplexnosť a zložitosť ľudských pováh, usiluje sa sledovať každodennosť života s rovnakým sústredením, akoby to boli epochálne udalosti, a zlomové okamihy sa zároveň dejú úplne hladko a prirodzene. Slovenský preklad Zory Sadloňovej nadväzuje na pôvodnú atmosféru románu. Pri konfrontácii originálu a prekladu ako čitateľ nadobúdam pocit, že oba varianty sa od seba príliš neodlišujú, je tam úsilie o zachovanie vernosti originálu, až by sa dokonca miestami žiadali drobné odchýlky. Preklad však pomerne presne kopíruje autorkin nenásilný štýl rozprávania a stavia na pôvodnej stavbe viet aj jazykovom inventári.

Tiché roky sú pôsobivou kombináciou privátneho a spoločenského, tieto životné aspekty sa nenarúšajú, ale koexistujú vedľa seba. Obdobie komunizmu je síce určujúcim prvkom ovplyvňujúcim život postáv, no oveľa väčšmi sa prejavujú ich vlastné rozhodnutia a ešte viac všemocný osud. Rušivým elementom románu je čiastočná predvídateľnosť; v polovici knihy sa dajú predpokladať okolnosti, pohnútky a ďalší život postáv. Nie je to však prekážkou v ďalšom čítaní, keďže dej sa odvíja plynulo a duševné rozpoloženie postáv je zobrazené priam majstrovsky, bez toho, aby došlo k prehnanej a štylizovanej psychologizácii. Po jazykovej stránke badať dôraz na civilnosť, Mornštajnová využíva jednoduché, čitateľsky prístupné, ale obratné vety bez výraznejšej metaforiky, no s presným vypointovaním. Pre viaceré postavy je zároveň veľmi dôležité umenie – láska k hudbe je spojivo medzi otcom a milovanou prvou ženou, Bela si prostredníctvom vytvárania farebných koláží buduje fiktívny svet a uniká z neperspektívneho manželstva.

Mornštajnovej štýl má v sebe schopnosť obsiahnuť intenzitu ľudských osudov bez ruptúr, s dostatočnou dávkou empatie a súcitu. Bolestivé životné okamihy sú vyrozprávané s trpkastým podtónom, no nasvedčuje to len presvedčeniu, že taký je aj život – nemožno sa utápať v sebaľútosti, treba žiť. Postavy sú nám, čitateľom, dôverne známe a nadobúdame pocit, že život sa primárne odvíja od kvality (najmä rodinných) vzťahov, no nikdy a nič v ňom nie je absolútne a jednoznačné. Napokon hlavnou tézou románu je osvedčená pravda, že v živote nemožno nič naplánovať a udržať pod kontrolou. V literatúre to možné je – Tiché roky si nevynucujú veľkolepé slová, ale všetko v nich spolu krásne ladí.

Alena Mornštajnová: Tiché roky

Preklad: Zora Sadloňová

Bratislava: Aktuell, 2022