Bartoš pre nás otvára priestor na vnútorné rozjímanie, opätovné prežívanie, poskytuje nám čas na samých seba. Môžeme sa zastaviť či vrátiť v čase, ponoriť sa do ticha a nechať sa unášať impresiami, zmyslovosťou, významovou čistotou, zvukomalebnosťou, jednoducho si tak „haiočkať“ v rytme slova, v pohybe života, odkrývať pravdy overené tisícročiami ľudskej existencie, a tak si uvedomovať, že ľudská duša nezaniká, že tu všetko už raz bolo, že sme súčasťou niečoho veľkého, čoho zmysel nám často uniká v zhone každodennosti. Autor nás upozorňuje na tento zázrak života, na jeho kontrasty, paradoxy, ktoré v konečnom dôsledku vytvárajú harmóniu. Tým v nás vyvoláva
pocity bezpečia, istoty, podporuje nás vo viere, že život je večný.
Ticho rúk ponúka verše – ruky, ktoré pomáhajú, pohládzajú, utišujú, rozradostňujú, objímajú, veď v objatí najviac vnímame krásu ticha. Slová navyše sú zbytočné, preto výber básnickej formy haiku považujem za najvhodnejší. Každé slovo má v nej svoje miesto a silu, čas a priestor. Súčasťou básnickej zbierky sú aj autorove ilustrácie, ktoré ju nevtieravo, jemne umocňujú. A ako to už pri jednohubkách býva, keď začneme, nevieme
(alebo skôr nechceme) prestať. Čítame, vnímame, vychutnávame si ich – jedno haiku na jeden nádych a výdych, na jeden hlt… a jeho chuť sa pomaly rozplýva, všetko v nás doznieva. V tichu.