Vyhľadávanie
Trnava, Edition Ryba 2011
Štvrtá básnická zbierka Stanislavy Repar Tichožitia je motivicky zjednocovaná polohovaním vzťahu ženského lyrického ja k mužskému partnerovi. Jednotlivé časti zbierky sú pomenované podľa vrcholov päťstupňovej klasickej tragédie, pričom úvodný a záverečný cyklus knihy obsahuje identické, inverzne zoradené texty (pôvodne vyšli v časopise Romboid v druhej verzii – zoradené z perspektívy zbierky od konca). I keď sa texty jednotlivých častí len voľne napájajú na napäťový oblúk klasickej tragédie, kompozícia umožňuje vysunúť do popredia zaujímavý prostriedok, opakujúci sa i vo výstavbe niektorých básní. Je to akýsi palindromický – zrkadlový princíp, pri ktorom sa z „prázdneho stredu“ básne či zbierky rozbiehajú zrkadlové texty: „moja, je… A-b-e-c-e-d-a debutanta v roz- / čerenej reči. Lieči, nečitateľná. Osamievajúca. / Ona-sa-stmievajúca. Žije otázkou, absenciou hlasu – / žije otázkou, absenciou hlasu. Ona-sa-stmievajúca. / Osamievajúca lieči, nečitateľná – a-b-e-c-e-d-a / debutanta v rozčerenej reči – len tvoja je“ (s. 36 – 37, zvýr. S. R.) Takáto kompozícia (i keď azda po čase na čitateľku či čitateľa pôsobí trochu mechanicky, resp. monotónne), ozvláštňuje text a zdôrazňuje pre poéziu typickú vertikálnosť, horizontálnosť a spätnosť čítania.
Repar pracuje i s pre súčasnú poéziu písanú ženami typickou poetikou fragmentu a (fiktívneho) citátu. Nechýba v nej ani otvorená erotika, seba-zaznamenávanie a denníkovosť, ktorá jej texty včleňuje nielen do dejín poézie žien, ale v súčasnom slovenskom kultúrnom priestore ich výrazne spríbuzňuje najmä s poéziou o generáciu staršej Mily Haugovej. Ďalším výrazným atribútom poetiky tejto zbierky je technická hra so slovom, pri ktorej sa význam básnického textu triešti, zahmlieva „prázdne stredy“ a každodenné udalosti, prenikajúce do básne.
Texty najnovšej zbierky S. Repar nie sú kvalitatívne celkom vyrovnané, často sú v nich čitateľ a čitateľka nútení konzumovať k sebe voľne poprikladané textové pasáže rôznej štýlovej a časovej proveniencie („konkretistické“, „dotykovské“ pasáže, improvizačné či lettristické vstupy a pod.). Táto technika, resp. nevyhnutné vyústenie autorkinej poetiky do všeobsiahleho, no zároveň i entropicky vyprázdneného vyjadrenia, je, zdá sa, nielen prirodzeným zosilnením už v debute prítomných prvkov, ale aj nevyhnutným dôsledkom prieniku jej iných (meta)literárnych činností (prekladateľskej a literárnovednej) do tela básne. Jej fanúšičky a fanúšikov však nová zbierka iste poteší.
