História sa opakuje. Po zbierke poviedok Klietky (2007) a tajuplnom románe Mrchovisko (2010) vychádza v poradí už tretia kniha publicistu a prozaika Petra Gettinga Tiene čiže Mein Kampf. Pre knižku, ktorú s predchádzajúcimi počinmi koncepčne spájajú ideovo-formálne východiská, sú typické konštanty postmodernej poetiky. Tiene... obsahujú štyri texty, do ktorých Getting vložil svoju charakteristickú pečať. Žánrovo neuchopiteľné texty prevedú čitateľa groteskným a paradoxným svetom, v ktorom „dav je len pracovný materiál“. Osobitne to platí pre text Ani tieň intertextuálne nadväzujúci na Andersenovu rozprávku Cisárove nové šaty. Cez predstavu šoubiznisu ako slučky v rukách byrokratických mecenášov exponuje komické postavičky, vyznačujúce sa svojou výlučnosťou: niektoré, v tom lepšom prípade, sa kŕčovito pohybujú na hranici zdravého rozumu a demencie, tých slabších však zožerie moloch materializmu a nezostane po nich ani Tieň! Z hľadiska nadväznosti na iné texty ešte stojí za pozornosť text Líza a krv. Voľne parafrázuje motív Aristofanovej Lysistraty, v ktorej ženy odmietnu plniť manželské povinnosti, kým sa neskončí vojna medzi Spartou a Aténami – otvára sa tak možnosť interpretácie podľa feministického kľúča. V poslednej „poviedke“ Škvrna je navonok seriózny motív mystickej minulosti dievčaťa „odľahčený“ kvázipoetickými vsuvkami a slovníkovými výkladmi hesiel vychádzajúcimi z vladárskych praktík (demagógia, tyrania, autor). Emócie podobných kategórií zažíva pri čítaní Tieňov... i čitateľ, akoby autor vedome polemizoval s jeho percepčnými schopnosťami a snažil sa ich neustále provokovať a zvažovať pôsobenie moci či politiky v osobnom živote – zdá sa, že toto je zároveň hlavným zámerom autorskej výpovede.
Gettingova nová zbierka próz s ohľadom na špecifické postmoderné tendencie vylučuje interes „kávičkového“ čitateľa, no uspokojí náročnejšie čitateľské povahy? Možno áno, možno nie, azda by som sa odvolal na osobitosti čítania každého z nás, autor to vyjadril takto: „Každý máme svoj Mein Kampf.“
