Vyhľadávanie
Vydavateľstvo Slovart 2016
Stáva sa zo Slovanov v domácej fantastike klišé? Možno. Skúsme z hlavy vymenovať aspoň päť spisovateľov pracujúcich so slovanskými motívmi. Juraj Červenák, Alexandra Pavelková ... Viac nám asi nenapadne, hoci tu sú – Katarína Soyka, Henrich H. Hujbert a zopár neznámych poviedkárov. Veľa toho nie je, lepšie sú na tom Poliaci aj Česi. Je prirodzené, že fantáziu regionálnych autorov občas dráždia dejiny Slovanov. Briti majú Artuša, my Svätopluka. Alebo Sama. Alebo niekoho, koho si autor vymyslí a zasadí do prostredia, ktoré je v užších kruhoch fanúšikov fantastiky pomerne známe, ale mainstream mu stále neprišiel na chuť. Teda možno by aj prišiel, ale okrem Černokňažníka Rogana nám tú chýba výraznejší hrdina napísaný skúseným autorom. Sú teda Slovania domáce klišé? Nie. Zatiaľ. V budúcnosti sa to môže zmeniť. O istej diere na trhu tu hovoriť môžeme, hoci sa nezdá, že po Červenákovi by sme ju potrebovali zaplniť. Ivana Jungová, autorka niekoľkých rozprávkových kníh, sa o to napriek tomu pokúša. Neostáva pri jednej knižke, či zbierke poviedok, ale prichádza rovno s celou trilógiou Legenda o Braslavovi. Prvý diel – Tiene nad Veligradom – vyšiel vo Vydavateľstve Slovart.
Kniha je na prvý pohľad typickým príkladom klasickej tolkienovskej fantasy: hrdinov vyšlú na nečakanú cestu – v pozadí sa odohrávajú dvorské intrigy a vojny. Ide o trinásťročných pastierov, Bojana a Rodana, spolu s mladým kniežaťom Žiarovítom. Ten ich jedného jesenného dňa presvedčí, aby sa s ním vydali na lov gryfona žijúceho neďaleko ich osady. Chlapci súhlasia. Sú vo veku, kedy už nie sú deťmi, ale ani mužmi, a príležitosť dokázať, čo je v nich, je príliš lákavá. Samozrejme, končí to katastrofou, a chlapci zistia, že s nimi niečo nie je v poriadku. Miestna ženská obdoba Gandalfa im však prorokuje slávny a hrdinský osud. Príbeh môže znieť lákavo, ale jeho spracovanie autorkou sa vyznačuje viacerými problémami. Tým hlavným sú postavy. Naši hrdinovia sú plochí a zameniteľní. Zo všetkých troch chlapcov sa
po ich dobrodružstve stávajú tichí tajnostkári, všetci traja vedia strieľať z luku a chcú sa stať slávnymi bojovníkmi. Okrem mien a pôvodu niet medzi nimi rozdielu. Sú prázdnymi škrupinami, schémami, a nie charaktermi. Navyše sú – na hrdinov – príliš pasívni a okrem niekoľkých momentov rozhodovania sa dejom nechajú unášať. Môžeme namietať, že sú to ešte deti, a tak za nich rozhodujú dospelí. Ale toto je literatúra, toto je fantasy a aj fantasy pre deti a mládež si vyžaduje aktívnych hrdinov. Žiadne dieťa nechce čítať príbeh o tom, ako protagonista poslúcha a pomáha, keď môže zažívať dobrodružstvá. Vedľajšie postavy tak často preberajú iniciatívu, miestami sú dokonca zaujímavejšie a vybrané úseky knihy si kradnú pre seba. Ale tiež sú to len jednorozmerné bábky v rukách autorky, vydávajúce zo seba silené dialógy. Z nejakého dôvodu dodávajú textu i rozmer, ktorý by sme v domácom príbehu zo slovanského prostredia nečakali: „disneyfi káciu“. Podobne, ako v americkej animovanej klasike, sú tu dobré postavy krásne a šikovné, zatiaľ čo tie zlé sú nemehlá a škaredé, čo nám autorka aj často pripomína.
Takisto nechýba zvierací „sidekick“, ktorý má slúžiť ako múdry a zároveň komický sprievodca. Celý tento miš-maš pôsobí kŕčovito a strojene. Postavám chýba hĺbka, a tak ju nemôžu preniesť ani do jednotlivých situácií. Na štylistickej úrovni Jungová tiež párkrát zakopne. Opakujúce sa slová, priveľa prídavných mien a ešte viac opisov plynulosť čítania zabíja.
Kniha je určená čitateľom od deväť rokov (ako sa uvádza na prebale), a tí o fi gúry, schémy a žánrové pravidlá asi veľmi nestoja. To, čo ich bude zaujímať, je predovšetkým príbeh samotný, práve ten
je najväčšou slabinou knihy. Chýba jej totiž spád. Nie každá fantasy musí byť plná šermu a akcie, ale mala by niekam smerovať, plynúť a prípadne pridávať na tempe. To sa v Tieňoch nad Veligradom nedeje. Príbeh sa rozpadá na menšie pasáže a situácie, ktoré sa strácajú v už spomínanom množstve opisov. K jasnejšiemu smerovaniu – k tomu, že chlapci sú gryfom vyvolení a ich úlohou je nájsť legendárneho bojovníka Braslava a pomôcť tak vo vojne proti Frankom – sa dostávame až kdesi v dvoch tretinách príbehu. Dej sa spočiatku rozbehne sľubným tempom, no potom spomalí a autorka sa zameria na niečo
iné ako na príbeh. V texte sa usiluje čo najpodrobnejšie predstaviť svoju romantickú víziu sveta Slovanov, ich zvykov, života a bežných problémov. Samozrejme, toto všetko môže byť zaujímavé, chýba tomu však miera.
Jungovej sa stalo to, čo mnohým menej skúseným autorom, keď sa pustili do písania epických fantasy. Stratila sa vo vlastnom svete – už ho neriadi ona, ale on riadi ju. Zavádza ju tak na miesta, ktoré na prvý pohľad pôsobia zaujímavo, ale textu ubližujú. Priveľa vedľajších postáv, ich vlastné zápletky, opisy krajiny, domov, oblečenia, to všetko odvádza pozornosť od už aj tak slabého príbehu, ktorému zväčša chýba jasnejšie smerovanie. Chcel by som to prirovnať k Eragonovej sérii, kde sa Paolinimu prihodilo to isté, ale uňho sme aspoň blúdili rozmanitým svetom. Tu sa držíme na jednom mieste, v jednom ohybe rieky Moravy.
Tiene nad Veligradom majú aj svoje svetlé miesta, aj nápad a tak je možné, že si svojich fanúšikov nájdu. Ak by sme však chceli jedným slovom povedať, aká je to kniha, asi by sme použili výraz „mdlá“.
