Recenzia
20.12.2016

Tiene nad Veligradom - Ivana Jungová

Vydavateľstvo Slovart 2016

Stáva sa zo Slovanov
v  domácej fantas-
tike klišé? Možno.
Skúsme z hlavy vy-
menovať aspoň päť
spisovateľov pracujú-
cich so slovanskými
motívmi. Juraj Čer-
venák, A lexandra
Pavel ková ... V i ac
nám asi nenapadne,
hoci tu sú – Katarína
Soyka, Henrich H. Hujbert a zopár neznámych
poviedkárov. Veľa toho nie je, lepšie sú na tom
Poliaci aj Česi.
Je prirodzené, že fantáziu regionálnych autorov
občas dráždia dejiny Slovanov. Briti majú Artuša,
my Svätopluka. Alebo Sama. Alebo niekoho, koho
si autor vymyslí a zasadí do prostredia, ktoré je
v užších kruhoch fanúšikov fantastiky pomerne
známe, ale mainstream mu stále neprišiel na chuť.
Teda možno by aj prišiel, ale okrem Černokňažníka
Rogana nám tú chýba výraznejší hrdina napísaný
skúseným autorom. Sú teda Slovania domáce klišé?
Nie. Zatiaľ. V budúcnosti sa to môže zmeniť. O istej
diere na trhu tu hovoriť môžeme, hoci sa nezdá, že
po Červenákovi by sme ju potrebovali zaplniť.
Ivana Jungová, autorka niekoľkých rozprávko-
vých kníh, sa o to napriek tomu pokúša. Neostáva
pri jednej knižke, či zbierke poviedok, ale prichá-
dza rovno s celou trilógiou Legenda o Braslavovi.
Prvý diel – Tiene nad Veligradom – vyšiel vo
Vydavateľstve Slovart.
Kniha je na prvý pohľad typickým príkladom
klasickej tolkienovskej fantasy: hrdinov vyšlú na
nečakanú cestu – v pozadí sa odohrávajú dvorské
intrigy a vojny. Ide o trinásťročných pastierov, Bo-
jana a Rodana, spolu s mladým kniežaťom Žiaroví-
tom. Ten ich jedného jesenného dňa presvedčí, aby
sa s ním vydali na lov gryfona žijúceho neďaleko
ich osady. Chlapci súhlasia. Sú vo veku, kedy už
nie sú deťmi, ale ani mužmi, a príležitosť dokázať,
čo je v nich, je príliš lákavá. Samozrejme, končí to
katastrofou, a chlapci zistia, že s nimi niečo nie
je v poriadku. Miestna ženská obdoba Gandalfa
im však prorokuje slávny a hrdinský osud.
Príbeh môže znieť lákavo, ale jeho spracovanie
autorkou sa vyznačuje viacerými problémami.
Tým hlavným sú postavy. Naši hrdinovia sú plo-
chí a zameniteľní. Zo všetkých troch chlapcov sa
po ich dobrodružstve stávajú tichí tajnostkári,
všetci traja vedia strieľať z luku a chcú sa stať
slávnymi bojovníkmi. Okrem mien a pôvodu niet
medzi nimi rozdielu. Sú prázdnymi škrupinami,
schémami, a nie charaktermi. Navyše sú – na
hrdinov – príliš pasívni a okrem niekoľkých mo-
mentov rozhodovania sa dejom nechajú unášať.
Môžeme namietať, že sú to ešte deti, a tak za nich
rozhodujú dospelí. Ale toto je literatúra, toto je
fantasy a aj fantasy pre deti a mládež si vyžaduje
aktívnych hrdinov. Žiadne dieťa nechce čítať prí-
beh o tom, ako protagonista poslúcha a pomáha,
keď môže zažívať dobrodružstvá.
Vedľajšie postavy tak často preberajú iniciatí-
vu, miestami sú dokonca zaujímavejšie a vybra-
né úseky knihy si kradnú pre seba. Ale tiež sú
to len jednorozmerné bábky v rukách autorky,
vydávajúce zo seba silené dialógy. Z nejakého
dôvodu dodávajú textu i rozmer, ktorý by sme
v domácom príbehu zo slovanského prostredia
nečakali: „disneyfi káciu“. Podobne, ako v ame-
rickej animovanej klasike, sú tu dobré postavy
krásne a šikovné, zatiaľ čo tie zlé sú nemehlá
a škaredé, čo nám autorka aj často pripomína.
Takisto nechýba zvierací „sidekick“, ktorý má
slúžiť ako múdry a zároveň komický sprievodca.
Celý tento miš-maš pôsobí kŕčovito a strojene.
Postavám chýba hĺbka, a tak ju nemôžu preniesť
ani do jednotlivých situácií.
Na štylistickej úrovni Jungová tiež párkrát za-
kopne. Opakujúce sa slová, priveľa prídavných
mien a ešte viac opisov plynulosť čítania zabíja.
Kniha je určená čitateľom od deväť rokov (ako sa
uvádza na prebale), a tí o fi gúry, schémy a žánrové
pravidlá asi veľmi nestoja. To, čo ich bude zaují-
mať, je predovšetkým príbeh samotný, práve ten
je najväčšou slabinou knihy. Chýba jej totiž spád.
Nie každá fantasy musí byť plná šermu a akcie,
ale mala by niekam smerovať, plynúť a prípadne
pridávať na tempe. To sa v Tieňoch nad Veligra-
dom nedeje. Príbeh sa rozpadá na menšie pasáže
a situácie, ktoré sa strácajú v už spomínanom
množstve opisov. K jasnejšiemu smerovaniu –
k tomu, že chlapci sú gryfom vyvolení a ich úlohou
je nájsť legendárneho bojovníka Braslava a po-
môcť tak vo vojne proti Frankom – sa dostávame
až kdesi v dvoch tretinách príbehu.
Dej sa spočiatku rozbehne sľubným tempom,
no potom spomalí a autorka sa zameria na niečo
iné ako na príbeh. V texte sa usiluje čo najpod-
robnejšie predstaviť svoju romantickú víziu sveta
Slovanov, ich zvykov, života a bežných problémov.
Samozrejme, toto všetko môže byť zaujímavé,
chýba tomu však miera.
Jungovej sa stalo to, čo mnohým menej skú-
seným autorom, keď sa pustili do písania epic-
kých fantasy. Stratila sa vo vlastnom svete – už
ho neriadi ona, ale on riadi ju. Zavádza ju tak na
miesta, ktoré na prvý pohľad pôsobia zaujímavo,
ale textu ubližujú. Priveľa vedľajších postáv, ich
vlastné zápletky, opisy krajiny, domov, obleče-
nia, to všetko odvádza pozornosť od už aj tak
slabého príbehu, ktorému zväčša chýba jasnejšie
smerovanie. Chcel by som to prirovnať k Erago-
novej sérii, kde sa Paolinimu prihodilo to isté,
ale uňho sme aspoň blúdili rozmanitým svetom.
Tu sa držíme na jednom mieste, v jednom ohybe
rieky Moravy.
Tiene nad Veligradom majú aj svoje svetlé
miesta, aj nápad a tak je možné, že si svojich fanú-
šikov nájdu. Ak by sme však chceli jedným slovom
povedať, aká je to kniha, asi by sme použili výraz
„mdlá“.