Zbierka poviedok Skazené dievča chilskej spisovateľky Isabel Allende na jednej strane ostáva verná žánru magického realizmu a poodhaľuje tajomnú stránku každodennej skutočnosti, zároveň však dodáva, že skutočná mágia sa ukrýva tam, kde by sme ju dnes už asi len ťažko hľadali: v sile slova ako takého a v nutnosti rozprávania.
Skazené dievča (v origináli Cuentos de Eva Luna, teda „Príbehy Evy Luny“) tvorí 23 na pohľad rôznorodých, ale vnútorne previazaných poviedok. Ich rozprávačkou je Eva Luna, hrdinka rovnomenného románu vydaného dva roky pred zbierkou. Napriek relatívne krátkemu rozsahu textov v nich Allende dokáže s ľahkosťou predostrieť komplikované životné osudy svojich postáv zmietaných láskou, vášňou, utrpením či túžbou po pomste. Každá z poviedok v Skazenom dievčati svojským spôsobom rozohráva napätie medzi mužom a ženou, či už ide o tajnú alebo nenaplnenú lásku, posadnutosť, sexuálne túžby či dokonca násilie.
Ústredným motívom, ktorý sa v takej či onakej forme prepletá všetkými príbehmi, je sila rozprávania, mágia ukrytá v slove. Ako povedala sama Allende v biografickom dokumente od režisérky Pauly Rodríguez Sickert: „ak jestvuje na tomto svete mágia, tak je ukrytá práve v slovách“.
Zbierka je formálne rámcovaná priamymi odkazmi na príbehy Tisíc a jednej noci, a to na stránke s venovaním, ktoré rozprávanie otvára, a aj za textom poslednej poviedky, pričom tak robí za celou zbierkou symbolickú bodku. Rozprávanie a očarenie ním, jednak na strane poslucháča, jednak na strane samotnej autorky, ako mnohokrát priznala, sa opakovane vynára – akýmsi predslovom k zbierke je krátke podobenstvo na motívy príbehu Šeherezády, pod ktorým je podpísaný Rolf Carlé, protagonista poslednej poviedky Z hliny je každý z nás (a zároveň už spomínaného románu Eva Luna). Ten otvára zbierku žiadosťou k Eve Lune: „Rozpovedz mi príbeh, ktorý si ešte nerozprávala nikomu.“
Fotoreportér v danej poviedke (inšpirovanej skutočným príbehom) v priebehu niekoľkých dní sleduje postupné umieranie dievčaťa uviaznutého v bahne po výbuchu sopky, pričom jednou zo stratégií, ako ju udržať pri živote, je rozprávať jej – o sebe, o svete, o živote: „Prečo by jej mal vysvetľovať, že nahé telá, navŕšené na seba ako drevené polená, vyzerali ako z krehkej kameniny? Ako by tejto umierajúcej dievčine mohol rozprávať o spaľovacích peciach a šibeniciach? [...] Mnohé veci pred ňou zamlčal, ale v tých hodinách mu prvý raz ožívali v mysli spomienky, na ktoré sa usiloval zabudnúť. Ľalia sa s ním podelila o svoj strach a nechtiac Rolfa prinútila, aby prežíval znovu svoj vlastný“ (s. 235). Magická moc slova nepôsobí teda ani tak na Ľaliu, ktorá prvá pochopí, že musí umrieť, ale práve na samotného rozprávača, ktorý sa slovom lieči z vlastnej bolesti.
Rovnako aj prvá z poviedok, text s názvom Dve slová, otvorene pracuje s motívom kúzelnej moci slov, ktorej podľahnú aj tí najmocnejší, a ktorá sa môže stať tou najsilnejšou zbraňou v rukách (inak napospas osudu vydaných) žien. Práve ženské hrdinky sú v tvorbe Isabel Allende tie, ktoré sú nositeľkami deja, čo sa dá čítať aj ako spôsob vyhranenia sa voči tradične patriarchálnej (nielen) chilskej spoločnosti. Jej hrdinky sú často zlomené ženy odkázané samy na seba, osamelé matky, prostitútky, či ešte len deti, práve v schopnosti používať reč (alebo aj mlčanie) magickým spôsobom však tkvie ich vnútorná sila. Sú zároveň predmetom túžby aj príčinou strachu mocných mužov, ktorí sa nimi cítia priťahovaní či fascinovaní, často proti svojej vôli.
O preklad zbierky, ktorej prvé vydanie na Slovensku bolo publikované v roku 1998, sa zaslúžil jeden z najvýznamnejších slovenských prekladateľov, hispanista Vladimír Oleríny, ktorý dokázal dôveryhodne previesť zložitosť španielskej vety do slovenčiny tak, až má čitateľ miestami pocit, akoby kniha ani nebola prekladom. Jemne rušivé sú azda len občasné momenty, v ktorých sa prelína archaický knižný štýl so súčasným slovníkom.
Pri čítaní ktoréhokoľvek textu od Isabel Allende sa nedá uniknúť pred aspoň tichým a mimovoľným porovnávaním s jej vrcholným a zároveň debutovým dielom Dom duchov. Zatiaľ čo sila románu spočíva práve v dôraze na prelínaní malých a veľkých dejín, ako aj v magických prvkoch, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou veľkej časti latinskoamerickej literatúry (a reality!) 20. storočia, poviedky vydané ako zbierka na konci 80. rokov samé osebe na pohľad nenesú žiadne „veľké posolstvo“. Sú to skrátka príbehy, také, aké si ľudia medzi sebou rozprávajú, skutočné či vymyslené, možno z každého trošku. Práve v tom je však ukryté ich kúzlo.
Eva Lalkovičová
