Recenzia
Peter Rybanský
23.09.2009

Tisíc toliarov pre Olgu Stadnicku – Miloš Ferko – Olga a jej mamuty

Olga a jej mamuty

Olga a jej mamuty

Miloš Ferko: Tisíc toliarov pre Olgu Stadnicku, Žilina, Artis Omnis 2008

  Poviedková kniha Miloša Ferka na prvý pohľad vyzerá ako rozprávka, či prinajlepšom dievčenský román. Opak je však pravdou, publikácia vôbec nie je určená detskému publiku. Táto fantastika je nanajvýš intelektuálna a už z prvých riadkov vidno, že máme do činenia s umeleckou literatúrou vysokej hodnoty. O autorovom majstrovstve slova niet pochýb. Silno exponované štylizácie sa pri prvom čítaní môžu zdať nepochopiteľné, ba až nezmyselné. Všetko sa mení pri dôkladnejšom spracovaní textu čitateľom. Za množstvom spisovateľských „výčinov“ sa skrývajú odkazy na iné texty, vyššie idey či individuálne spomienky. V každom prípade sa do popredia tlačí hravosť fráz podporujúca zábavnú funkciu príbehov. Príbehy sú rámcované spoločnými postavami a prostredím, čím sa kniha blíži skôr k románu. Niekedy však ide o zachytenie nepatrnej, ale významnej myšlienky, keď text naberá znaky črty. Na ploche dvadsiatich siedmich kapitol máme pred očami najmä Olgu, ktorej postupné vykresľovanie berie dych pri stále nových a nových detailoch. Do jej indivídua sa jednoducho nedá nezamilovať. Reprezentuje tie vlastnosti človeka, ktoré by každý chcel mať, no v spoločnosti nie sú prijateľné. Stadnicka, pôvodom Polka, všetko rieši bezprostredne, nekompromisne a nepripúšťa ústupky vo svojich  prioritách. Unikátnym doplnkom je jej priateľ, knihovník Dufkowski pripomínajúci komiksovú karikatúru. Príbehy sa odohrávajú v imaginárnej Sibíri, a ako Bohumil Stožický spomína v doslove, nazývame ich aj osternami. No a na takýto pôdorys základných znakov môže spisovateľ prenášať čarovné motívy z nevyčerpateľného repertoára sveta, ktorý začína tesne za hranicou reality a končí... nekončí.

Prekvapivé momenty sprevádzajú čitateľa až do konca, ktorý vskutku nie je koncom, ale novým začiatkom pre prehĺbenie a pochopenie sveta vlastného zatiaľ iba autorovi. Takáto vrstevnatosť diela zvyšuje zážitok z čítania, otvára cestu pre rôzne interpretácie, a podporuje realizáciu vlastného čítania. Miloš Ferko buduje svet poviedkovej fantastiky fragmentárne, po kúskoch. Vo chvíli, keď máte pocit, že je všetko normálne, s úplnou samozrejmosťou nastoľuje motívy novej imaginácie. Všade prítomné mamuty s ľudským zmýšľaním, polárna líška, ktorá stratila sfarbenie, kobyla Modrá žiara, schmiedty, tichá pošta, biela pani, to všetko sú iba zlomky z celkového repertoáru titulu. Nereálnosť ako jedna zo základných čŕt daného žánru ide ruka v ruke s poukazovaním na tradičné motívy s akousi iróniou, nájdeme tu úplne obrátené bežné fantazijné prvky (Plešatá víla). Úderné sú hojné prívlastky typu cukrovovatová duša, dokumentoví ľudia, alebo paradoxné vyjadrenia ako „smrť má kosu na pleci a kráča zívajúc s hladkou dievčenskou tvárou. Autor teda stavia na živnej pôde originality, aj preto kniha v našom literárnom kontexte posúva žáner fantastiky dopredu.

Peter Rybanský