Recenzia
Antonia Bednáriková
29.10.2015

Tisíc žiarivých sĺnk - Khaled Hosseini

Tisíc žiarivých sĺnk

Khaled Hosseini

Tisíc žiarivých sĺnk

Bratislava, Ikar 2009. Preklad Mária Galádová

Afganský spisovateľ Khaled Hosseini (1965) žijúci v Kalifornii po románe o chlapčenskom priateľstve a zrade Majster šarkanov otvára v knihe Tisíc žiarivých sĺnk slovenskému čitateľovi svet afganských žien.

Khaled Hosseini sa stal najúspešnejším autorom roka 2008. Čím zaujal milióny čitateľov na celom svete? Určite to bola predovšetkým sila príbehu zakomponovaného do krajiny desaťročia sužovanej bojmi, kde sa matky a sestry modlia za bojujúcich synov a bratov a tí umierajú, aby ony mali ťažší život. Do krajiny, kde akoby čas plynul opačným smerom, kde víťazstvo je zároveň porážkou, kde priateľstvo a láska kráčajú ruka v ruke s bolesťou, ponižovaním, hladom a smrťou. Do krajiny, kde jeden zlý politický systém strieda ešte horší.

Nespočetnekrát spracovaný motív nešťastnej lásky, ktorá sa borí s prekážkami a intrigami, stvárnil autor v brilantnom rozkošatenom rozprávaní o životných cestách dvoch žien, ktoré sa nečakane stretnú pod jednou strechou.

Mariam je harami, pankhart. Jej otec nemal dostatok cti, aby sa verejne postaral o svoju dcéru a jej matku. Upratal ich na samotu a každý štvrtok poobede navštevoval. V Heráte, meste básnikov, mal veľký dom, tri manželky a legitímne deti. Mariam mal rád, ale seba a svoju kvázi česť radšej. A tak dievčatko vyrastalo v izolácii od sveta s chorou zatrpknutou matkou, ktorá ju milovala aj nenávidela zároveň. Mala len pätnásť rokov, keď ju po smrti matky otec upratal druhý raz, vydal ju do Kábulu za oveľa staršieho muža. Osamelé zradené a zranené dievča sa pokúša stať sa dobrou manželkou, ale neschopnosť donosiť dieťa ju odsudzuje na ponižujúce a hrubé manželovo správanie. Život jej však pripravuje ďalšie ústrky. V ich dome sa po ostreľovaní mesta objaví osirelá zranená pätnásťročná susedka Laila, aby zaujala jej miesto a stala sa druhou manželkou.

Laila je celkom iná ako Mariam, vyrastala rešpektovaná, obklopená láskou a pozornosťou, jej otec bol učiteľom a vychovával ju s tým, že môže v živote dosiahnuť, čo len chce. A zakúsila aj skutočnú lásku. Jej milovaný Tarik, chlapec, ktorému mína odtrhla nohu, však ušiel z Kábulu spolu s rodičmi do Pakistanu, aby sa pripojil k miliónom utečencov. Bez otca a Tarika však nemala na výber. Súhlasila s manželstvom, aby prežila. Otvorené nepriateľstvo žien sa po narodení Lailinho dieťaťa zmenilo a z rivaliek sa stali spojenkyne a priateľky. Spoločná starostlivosť o deti ich zblížila. Mariam k Laile a jej deťom prechováva nežné materské city. Navzájom sa chránia pred čoraz otvorenejšou agresivitou manžela.

Dojímavý a emóciami nabitý príbeh má širokého adresáta, vďaka starostlivo premysleným a charakterovo prepracovaným postavám nie je len o láske a ponižovaní, ale aj o zmysle ľudského života, stratách, zodpovednosti a odpúšťaní.

Za záver knihy by sme mohli autora obviniť za podkladanie sa čitateľovi a hraniu na jeho city, možno aj z gýčovitosti a hry na efekt, ale... Zásluhou jeho sugestívneho rozprávačstva sa čitateľovi všetky strohé novinové správy a filmové šoty o vojne v Afganistane napĺňajú emocionálnym obsahom, konkrétnou bolesťou konkrétnych ľudí. Delenie nemocníc na mužské a ženské sa obnaží v celej svojej obludnosti pri cisárskom reze bez anestézy hlavnej hrdinky, zúfalstvo a hlad v scéne, keď ženy dávajú dievčatko do sirotinca, aby neumrelo od hladu. A to všetko na prelome 20. a 21. storočia, kúsok od nás. Obsah slova mier opäť nadobúda na váhe. Ľudia si predsa zaslúžia dôstojný a pokojný život.

Dôstojnosť. To je to, po čom túžila Mariam. Narodila sa však na nesprávnom mieste v nesprávnom čase nesprávnej matke. Afganské ženy sú tovarom, zariadením na rodenie detí. Mamy ešte stále opakujú svojim dcerám slová Mariaminej matky: ,,Nauč sa to raz a navždy, dcéra moja: Ako strelka kompasu zakaždým ukáže na sever, tak mužov obviňujúci prst vždy nájde ženu. Vždy!“

Dôstojnosť. To je spoločenský apel Hosseiniho románu. Aby ženy, aj keď zahalené v burke, cez jej priezor videli viac ako mužov obviňujúci prst.

Antonia Bednáriková