Recenzia
12.05.2011

Topoľčianky - Pavol Hudík

Bratislava, Sprint dva 2010
Foto P. Čepček a i.

Máloktorá obec na Slovensku je taká známa ako Topoľčianky. I keď jej nechýba rázovitosť a bohaté kultúrne zázemie, preslávila ju vzácna architektúra a vizitka čistoty. Tie sú spojené s tradíciou zámku i parku, vyšľachtenými koníkmi, drezúrou i viaczáprahom. Obec má svoje vzácne vinice, revíry plné zveriny, má chýrnych vincúrov a poľovníkov vari z celého sveta. Bola to náhoda či osud, že T. G. Masaryk si obľúbil práve túto obec a jej okolie? V bohato ilustrovanej knižke je viacero vyznaní lásky rodákov i hostí, najvýstižnejšie laudácio predniesol „divadelník“ Pavol Haspra, ktorý práve tu zažil, ako chutí divadlo ochotníkovi. Autor premieňa objemnú knihu na dôveryhodného sprievodcu po rodnej obci a jej okolí. Jej komplexnosť umocňuje aj tým, že „osud obce“ organicky začlenil do historických prevratov a prúdov Európy, ktoré sa zákonite prehnali aj dedinami pod Tribečom. Hudík pozná históriu, no takisto svojich významných spolurodákov. Roku 1561 sa Topoľčianky stali sídlom Tekovskej župy, získali pečať mestečka s erbom, stáročiami spoznávali slávne rody, o. i. Koburgovcov i Habsburgovcov. Jozef Augustus s manželkou tu žili do konca prvej svetovej vojny, jeho potomkovia si už neuplatňovali reštitučné nároky. Pre obec a okolie bolo dôležité, že parlament zrušil šľachtu ako privilegovaný stav a ich majetky zoštátnil. Práve vďaka sídlu T. G. Masaryka sa tridsiate roky v obci vyjavili priaznivo. Prezident musí mať vo svojom zázemí fungujúce úrady, náročnú poštu i stanicu, pohotový servis. Už v tých rokoch mala obec asfaltovú cestu, elektrinu, vodovod, Národný dom i dostihové preteky, pravidelné divadelné predstavenia, ale aj kočiša Jána Mihóka, ktorý vozil prezidenta. Vzácni hostia zosadali na poľnom letisku, na lúkach Lazy. T. G. M. sem prichádzal každoročne na dva-tri mesiace. Tu oddychoval, ale aj študoval a prezidentoval. Je známe, že rád jazdil na koni, túlal sa po okolí, kde mal svoje obľúbené miesta, nevyhýbal sa rozhovorom s miestnymi ľuďmi. Zavše s ním prišiel aj Karel Čapek. Tu vznikli aj známe Hovorys T. G. M. Je paradoxom doby, že zámok s parkom získali od prezidenta Gottwalda odbory, ktoré tu zriadili rekreačné stredisko. Neskôr činovníci rozdelili kaštieľ na časť muzeálnu a hotelovú. Skromnučký hotelík reprezentujú dve hviezdičky. Vďaka usilovnosti rodákov žije zámok i park, zvernica zubrov a parádny žrebčín, ktorý sa zaraďuje medzi najvýznamnejšie v Európe. Plemeno lipicana, anglického plnokrvníka či húževnatého huculského koníka poznajú vo svete vari tak dobre ako chýrne odrody vín z okolitých vŕškov.

Kronikár Hudík zaznamenáva aj návštevy v Poľovníckom zámku, kde si hostia Castro a Chňoupek vystrelili na parádnu vysokú. Autor sa väčšmi ako na zámok a dianie okolo neho sústredil na život v obci, osobitne na kultúrne počiny. Píše zasvätene, presvedčivo, no „pre externistu“ až priveľmi detailne. Primárne právo má však kronika obce s chýrnymi pekármi, kuchármi, šustrami, mäsiarmi, vincúrmi, uznávanými vedcami, etnografmi, historikmi, lekármi, básnikmi i prozaikmi. Vyrástol tu futbalový reprezentant Ján Kocián, spevák a režisér Imrich Strelka, Kazíkovci... a ďalší. Obšírnu stať venuje náboženskému životu.

Pravdaže, aj v tejto obci strieľali do nepriateľa aj do vlastných. Autor na vlastné oči videl, ako vešali „neznámych“ partizánov. Boli nimi Francúz René Oran a Holanďan Cornelis Bloom.

Spomínané chýrečné koníky prilákali aj džokeja a spisovateľa detektívok Dicka Francisa. Pretože svet je neuveriteľne malý, práve tu sa opätovne stretol s reprezentantom ČSSR v military Františkom Hrúzikom. Po prvý raz si podali ruky na olympijských hrách v Ríme 1960.

Obsiahlej monografii či kronike Topoľčianok sa potešia nielen spolurodáci, ale aj návštevníci tohto podtribečského regiónu. Autor vysvetľuje každé cudzie slovo, archaický či nárečový výraz, prikladá mapky, fotografie, chronologické kalendárium i abecedný zoznam významných rodákov.