Vyhľadávanie
Meno Ivany Dobrakovovej nie je pre rozhľadenejšie čitateľské publikum neznámym pojmom. Jej ostatný román Bellevue vyvolal pozitívne ohlasy kritiky aj čitateľov odvážnym gestom prieniku do mysle psychicky narušenej hrdinky, ktorá realitu „vonkajšieho sveta“ vníma po svojom, pokrivene a subjektivisticky. Po troch rokoch sa Dobrakovová ohlasuje opäť, tentoraz zbierkou siedmich poviedok s názvom Toxo (Marenčin PT 2013), a dokazuje, že jej písanie nestratilo rukopis nahlodávania charakterov zvnútra, ako ho započala svojím debutom. S odstupom času však jej prístup k vlastným textom vyzrel, a to najmä tematicky.
Vzhľadom na tematický záber poviedok by sme Dobrakovovej knihu mohli poňať aj ako pokus o problematizáciu ženskej intimity a javov, ktoré s ňou úzko súvisia. Protagonistkami príbehov sú napospol ženy v situáciách evokujúcich ochranu a bezpečie (v očakávaní materstva, po pôrode, alebo hoci len „v tesnej blízkosti“ muža, ktorého sa pokúšajú milovať a pochopiť). A aj keď je ich východisková situácia dostatočne intímna na to, aby tvorila akýsi „dočasný“ ochranný priestor ich existencie, Dobrakovová ho rázne prekračuje, ba až deštruuje tým, že zraniteľnosť postáv využíva nemilosrdne proti nim ako zbraň a stavia ich tým do roly obetí bezradne zápasiacich s prítomnosťou nového (iného) života. Prehodnocuje predovšetkým obraz ženy – matky v rovine vžitých ochraniteľských inštinktov ich preexponovaním do patologickej formy. Patológia duše je precízne odstupňovaná – od zlomyseľného pocitu víťazstva dokonalosti nad defektnosťou „tých druhých“ (Ovocie a zelenina), cez iracionálnu potrebu ochrany vlastného pred tým, čo sa javí ako „cudzie“ a inakosť je v tomto prípade signálom nebezpečenstva (Bambini e Genitori), až po úzkostlivé zúfalstvo živené nenávisťou, ktorá sa v správaní postavy odrazí aj fyziologicky (vynikajúca poviedka Návrat z Turína).
Dobrakovová je najpresvedčivejšia v momentoch, keď sa jej darí usvedčiť postavy z uhladeného pokrytectva: to navonok funguje spoľahlivo, v krízových okamihoch však stráca ochrannú funkciu a obnažuje podstatu vnútra, ktorá je nielen prekvapujúco pudová (a tým zároveň hlboko ľudská), ale aj silná a nie je prekvapujúce, že jej sila pramení z negativizmu: utváraním (seba)obrazu ženy, pre ktorú vedomie vlastnej identity neznamená prirodzenosť, ale neustále nadobúdanie a strácanie samej seba. Z tejto diskontinuity vznikla nepochybne zaujímavá kniha.
