Vyhľadávanie
K historickým epicentrám
Anton Baláž
Transporty nádeje. Slovenskí Židia na ceste do novej vlasti
Bratislava, Vydavateľstvo Marenčin PT 2010
Podtitul publikácie upresňuje metaforický názov, ale celkom ho nevysvetľuje. V tomto prípade ide o text založený na archívnych dokumentoch a osobných svedectvách, týkajúci sa masového odchodu Židov zo Slovenska v povojnových rokoch do Palestíny a potom do novovzniknutého štátu Izrael. A. Baláž mal už predtým skúsenosti aj so židovskou témou, aj so žánrom literatúry faktu. To znamená, že nevstúpil na celkom neznámy terén. Treba povedať že v tomto prípade ide o dôkladne spracovanú, no doteraz málo známu tému. Ak sa v knihe Hriešna Vydrica mohol spoliehať na atraktívnosť námetu, a to aj využil, tu predmet záujmu je sám osebe dosť dramatický, takže nepotrebuje zvláštnu réžiu a autorskú stratégiu. V knižke o Vydrici mal málo konkrétneho materiálu, a tak si vypomáhal konfabuláciou, tu ho mal nadbytok, takže musel premyslene komponovať, aby publikácia nebola neprehľadná. Túto požiadavku sa mu však nepodarilo celkom realizovať, zrejme aj preto, lebo mu bolo ľúto vynechávať niečo, čo bolo samo osebe zaujímavé. Takže, publikáciu treba čítať pozorne, aby sme sa vo faktoch, údajoch a osobách nepoplietli. Materiálová nasýtenosť má však dosah nielen na kompletnosť, ale aj na výpovednú vierohodnosť spracovanej tematiky.
O tom, že v povojnových rokoch sa z Československa do pôvodnej (a zároveň novej) vlasti vysťahovalo veľa židovských občanov, sa vedelo a verejne o tom hovorilo. Pravda, prevahu nadobúdali fámy, že Židia pritom vyvážajú zlato, šperky a pod., čiže akoby okrádali republiku, no málo ľudí sa zamýšľalo nad motiváciou tohto exodu. Každý vedel, čo sa dialo so Židmi počas druhej svetovej vojny (a slovenského štátu), ale málo sa vedelo o tom, že nevraživosť v spoločnosti voči nim pretrvávala aj po vojne, keď sa vrátil i tí nemnohí, čo prežili holokaust. Nevraživosť, neistota z budúcnosti a túžba po vlastnom domove, to boli najčastejšie dôvody na odchod. A. Baláž dôkladne prezrel archívy ministerstva zahraničia, vnútra, stranícke materiály a vyspovedal desiatky židovských emigrantov, resp. ich potomkov. Z týchto prameňov pripravil dokument, ktorý je historicky overený, často ľudsky dojímavý a zároveň čitateľsky pútavý. Z celej tej vysťahovaleckej drámy – a mizérie verejnej mienky – by nás mohol trochu tešiť fakt, že kým v okolitých štátoch (Maďarsko, Poľsko, Rumunsko) a v ZSSR už dávno platil zákaz odchodu Židov, z Československa (a najmä zo Slovenska) denne odchádzali plné vlaky emigrantov. A nielen slovenských, na Slovensko prichádzali ilegálne stovky židovských občanov zo spomenutých krajín a tí s falšovanými dokumentmi odchádzali tiež. Všetko záležalo na benevolencii zodpovedných ľudí (a iniciatívnosti židovských organizácií). A. Baláž spomína v tejto súvislosti V. Clementisa, D. Okáliho a V. Širokého. O Širokom sa dozvedáme, že mal k problematike obojaký vzťah, pozitívne vyšli postoje ostatných dvoch. Pokiaľ ide o osobné svedectvá, dodávajú dokumentom ľudský rozmer (dopĺňa ho bohatý fotomateriál). Väčšina emigrantov patrila k nižším stredným vrstvám (remeselníci, obchodníci, živnostníci), ktorí sa však dokázali v novej vlasti presadiť, hoci to spočiatku nemali ľahké. Pokiaľ ide o intelektuálov – zo Slovenska odišiel len dramatik a filmár Leopold Lahola – no práve ten po istom čase odišiel nespokojný z Izraela. Možno má ten odchod aj nejakú výpovednú hodnotu. Postoj jednotlivých emigrantov ku krajine, z ktorej odišli, je rozličný, má širokú škálu, no vyslovene negatívny chýba. To čosi hovorí o oboch stranách. Po roku 1989 (ale aj predtým) sa pretrhnuté spojivá sem-tam sceľovali, staré oporné body nachádzali. Nešlo teda o absolútny rozchod. Niečo vo vedomí trvá dodnes.
Vladimír Petrík
