Vyhľadávanie
Kto je Uršuľa Kovalyk alebo o tom, ako sa neožením
Uršuľa Kovalyk: Travesty šou
Bratislava, Aspekt 2004
Priznávam, že po dočítaní prvej knihy Uršule Kovalyk som mal zmiešané pocity. Ani nie tak z knihy, veď som predsa vedel do čoho sa púšťam, ak som siahol po obálke s nápisom Aspekt. Ale skôr zo samotnej autorky, z pseudonymu Uršuľa Kovalyk a celého toho feminizmu okolo. Napriek priznaniu, že nálepky má rada iba na chladničke, nezmizla jej charakteristika - feministická spisovateľka – ani z druhej knihy Travesty šou. O čo však ide? Dočítal som jej debut Neverné ženy neznášajú vajíčka a zamyslel som sa – naozaj sú všetky ženy také nešťastné s mužmi? Čo znamená feminizmus pre dnešné ženy? A čo ten nápis pri obsahu – lepšie je opotrebovať sa, ako zhrdzavieť? Ak v mojej duši bolo semienko toho, že sa neožením, prerástlo do úplnej istoty, že takéto niečo sa nikdy nestane. Možno ani nie tak kvôli mne, ale kvôli žene. Prečo ju robiť nešťastnou?
Snáď kvôli naivite, ale dočítal som aj druhú knihu. A čuduj sa svete, Uršuľa Kovalyk sa v mojich očiach premenila z odporkyne mužov na normálnu spisovateľku – niektoré veci sa dostali do kontextu a možno sa mi to iba zdá, no prehovorilo (alebo skôr písalo) aj to skutočné meno, čo sa skrýva za pseudonymom. Ale pekne poporiadku.
Keď bol v Bratislave ostatný ročník mesiaca fotografie, mohli si návštevníci pozrieť aj výstavu Doroty Sadovskej. Žena fotografovala ženy. Kto nevidel, možno nepochopí, o čom vravím, ale niektoré fotografie boli miestami až nechutné, rozmýšľal som, čo ešte je umenie, čo pozérstvo a čo normálne. Čo by sa stalo, ak by takéto niečo vytvoril muž? Pri prvej knižke Kovalyk som si podobné otázky kládol často. Pri druhej už len miestami, do popredia vystúpila perfektná vnútorná poetika a do úzadia sa konečne dostala, z debutu zjavná, naratívna prvoplánovosť. Ak by som pri prvotine použil termín feministická spisovateľka, v Travesty šou by prednosť určite dostalo označenie spisovateľka s feministickou tematikou. Príjemným čítaním boli pre mňa poviedky Dažďový Jo, o malom mužíčkovi v „baletkovských šatách“, Šmíračka popisujúca dievčinu posadnutú voyerstvom, alebo Voľný byt, ktorý predstavil dvoch mladých ľudí v snahe prísť o panenstvo čo najkrajším spôsobom. Melancholicky a pekne na mňa pôsobil aj príbeh o starnúcej speváčke nesúci meno celej knihy – Travesty šou. Pri týchto poviedkach som mal pocit, akoby sa z Uršule Kovalyk drala jej skutočná osobnosť, ktorá vie písať, má vlastnú a originálnu štylistiku a dokáže sa naplno predstaviť. Kovalyk ale hovorí, že písať pod pseudonymom znamená pre ňu písať slobodne. Ja však mám skôr dojem, že písanie pod cudzím menom uvoľňuje iba lacné gestá. Je to podobné, ako keď sa na internete ľudia pri chatovaní predstavia prezývkami a z niektorých sa stávajú vulgárne zvieratá, úchylní maniaci, či nadávajúci prostáčikovia. Nesvedčí to o ich slobode, ale o duševnej nevyrovnanosti, inak by sa predstavili skutočným menom. Iste, v literatúre to funguje ináč, ale princíp zostáva. Preto veľmi umelo na mňa pôsobia také poviedky, ako Tri ženy: dcéry v nemocnici pri zomierajúcej mame rozmýšľajú nad tým, či mala alebo nemala počas života orgazmus...
Malou záhadou pre mňa ostávajú akoby nadrealistické texty, bláznivé, plné akejsi zvláštnej metaforiky. Neprekážajú mi, sú príjemným spestrením celkovej atmosféry knižky, len dúfam, že sa autorka nevyberie cestou, akou sa vydal napríklad Balla, kde namiesto polyvýznamosti prevláda sémantická vágnosť.
Uršuľu Kovalyk a jej Travesty šou som zatvoril s veľmi príjemným pocitom. Ak som sa po debute bál, že je to literatúra, ktorá komunikuje iba so ženami (o nás pre nás), som rád, že som sa mýlil. Dnes viem, že si určite prečítam aj jej tretiu knihu a dúfam, že o mene Kovalyk budem počuť stále viac. A možno sa aj ožením.
Radoslav Tomáš
