Vyhľadávanie
Bratislava, Hevi 2003
Vyše štvrťstoročné účinkovanie básnika, prozaika a autora literatúry pre deti a mládež – D. Heviera, prinieslo početné, ale i kvalitné zápisy do literárneho kontextu. V spätnom zrkadle sa javia Elektrónkový klaun (1983) a zbierky z 80. rokov ako vrchol Hevierovej tvorby. Biele miesta, ktoré autor obsadil touto poéziou, sú tým „bielym“ palivom, čo „horí najdlhšie“ a súčasne pahrebou, do ktorej Hevier prikladá verše zo svojej najnovšej básnickej zbierky. Na dnešné pomery ide o neobvykle rozsiahlu knihu básní, ktorá sa prezentuje širokým rozptylom spracovaných tém a ako celok priamočiarou civilnou poéziou.
Hevierova poézia začína úžasom nad kolobehom všedných vecí, ktoré v našom zornom poli fungujú tak, ako majú. Jej cit pre detaily, postreh a skryté gesto vzbury na margo vžitých mechanizmov, má schopnosť presviedčať o pravom opaku. Miestami má básnik azda relatívne viacej času vo svete uponáhľaných a ostrých lakťov. Veď stačí, ak zvoľní krok, aby zaevidoval a zaznamenal to, čo sa v šialenom tempe, ktoré nasadila moderná spoločnosť a technologický rozvoj, stráca z dohľadu.
Autor hľadá tretí rozmer všednosti a využíva stratégiu, ktorá ťaží z náhodnej skúsenosti, z nepatrných posunov vo vnímaní reality postavenom na odhodlaní uvidieť veci z ich odvrátenej strany. Pokúša sa postihnúť napätia a pohyby v medziľudských vzťahoch, aktuálne presahy a anomálie. Snaží sa dosiahnuť súlad s okolitým svetom aj vlastné vnútorné vyrovnanie. Empatia je z jeho pozície možná zmenou perspektívy, pohľadom na seba zvonka, očami pozorovaného subjektu: „keď máš doma syna / vykradni sa z bytu / a choď hľadať po krčmách // seba / spred mnohých rokov“ (s. 25).
Za fasádou zdanlivo triviálnych vzťahov sa črtá podstatne hlbší zmysel – najmä pochybnosť o zmysle vlastného písania a význame literatúry. Aj básne zhoria, tak ako všetko sú pominuteľné a básnikovi bez nich zostáva trpké posedenie pri spaľujúcom ohni: „čím sa preukážem / v priestore / do ktorého sa nechodí / v ktorom sa zrazu nájde to / čo sa voľakedy volalo mnou“ (s. 29).
Hevierov spôsob písania komunikuje aj inak: jeho lyrické miniatúry, mikrospovede, gnómy a štylizované voľne rozhodené trsy veršov úprimného vyznania odkazujú i na takú jednoduchosť a prostorekosť, v ktorej sú karty vyložené na stole. Takáto básnická výpoveď má v sebe niečo vyblednuté, akoby z gesta postbeatu, čo sa vypína na pozadí smutného konštatovania nad zmyslom básnickej aktivity v súčasnosti: „Postavím sa do podchodu / a budem ponúkať svoje básne / ostanem stáť na červenú / budem obhajovať manželskú vernosť / a miniem na knihy celé imanie // zo mňa si blázna robiť nebudete // ja sa ním spravím sám“ (s. 110). A napokon ešte jedna otázka z Hevierovej poézie čnie ako memento smerom k nám, lebo z veršov je zrejmé, že prirodzenejšie sa už vari hovoriť nedá. Ani takouto „ústretovou“ poéziou sa dnes nemožno dorozumieť?
Jaroslav Vlnka
