Vyhľadávanie
Bratislava, Ikar 2009. Preklad Michaela Jurovská
Boris Vian (1920) sa stal literárnou legendou až po predčasnej smrti (1953). Jeho dovtedajšia horúčkovitá aktivita takmer vo všetkých druhoch umenia mu za života nevyniesla veľa slávy. Vydavatelia odmietali jeho romány, ale aspoň pesničky predsa len zabrali. Povojnová mládež neuspokojená existencialistickým morfondírovaním, mládež túžiaca po fantázii a bezprecedentnej slobode si ich vpísala do svojich nekonformných postojov. A zrejme vďaka mládeži sa ako-tak čítali aj Vianove pseudoromány napísané pod americkým pseudonymom, ktoré svojou nonšalantnou dikciou spochybňovali vysoké méty vtedajšej francúzskej literatúry. Je príznačné, že na oneskorenom Vianovom kulte mali zásluhu americké interpretácie, rovnako ako mládežnícka revolúcia v roku 1968. Až tieto okolnosti dohromady spôsobili, že „z Borisa Viana sa čoskoro stane Boris Vian“, ako prorocky napísal v predslove k vydaniu Trhača srdca (1953) kongeniálny spochybňovač Raymond Queneau. Vianov literárny osud je tak trochu podobný osudu poľského emigranta Witolda Gombrowicza: obaja dodnes vzrušujú, obaja dnes otvárajú ventily nového chápania literatúry i človeka, ale doma málokto z nich robí prorokov.
Už dvojsmerný názov Vianovho románu (trhač srdca – ten, kto trhá, i to, čo trhá) naznačuje, že tu pôjde o neľútostné vytrhávanie subjektivity z objektivity a objektivity zo subjektivity. A keď do hry vstupuje hrdina menom Morho, aby „popsychoanalyzoval“ obyvateľov prímorskej bohatej dediny nevykoreniteľne vrastenej do svojich blahobytných stereotypov, je zjavné, že sa tu budú ušľachtilými prostriedkami vytrhávať vlastné i cudzie srdcia, ničiť poriadky usporiadanosti sveta, vraždiť ideály rovnosti, bratstva a slobody zdeformované na sebeckosť, necitnosť a neslýchanú hrubosť. Bude sa to diať v mene riskantnej pravdy o vyprázdnenej duši, ktorú treba naplniť rozfranforcovaním skamenelín vnútri i vonku. Bude sa to diať v krajne nepravdepodobnom jazyku, ktorý poráta nielen hriechy a bolestivé kŕče, vytvorí nielen nevídané krásy nahrádzajúce úžitok, ale aj krvoprísažne zistí, kam až sa v týchto lupičských metamorfózach dá zájsť. Všetko najdôležitejšie sa tu však bude diať akoby mimochodom, mimobežne a mimovoľne, kým nový svet plodený znásilňovaním slova pomimo sociálnych či socialistických revolúcií nenadobudne neúhybnosť kameňa a nestane v tej istej chvíli fascinujúcim proroctvom i potvrdením civilizačných slepých uličiek. O toto ide v Trhači/Trhačovi srdca. Pre toto bude najdokonalejší, najkomplexnejší a najprovokatívnejší román B. Viana projektom pre budúcnosť, a preto bude i pre budúcich prekladateľov predovšetkým výzvou. Bude od nich vyžadovať, aby rozumeli rovnako modernému umeniu, ako tomu, prečo moderné umenie muselo byť ešte modernejšie, aby sa mohlo stať samým sebou, a aby súčasne mohlo sprostredkovať tejto civilizácii nesfalšované sebareflexívne svedectvo i jeho sebaprojektívnu vždy roztúženú slobodu, ktorá potrebuje svedomie, ktoré potrebuje výčitky. Koľko tém, toľko úplne nových výziev.
Vian v päťdesiatych rokoch minulého storočia, keď všetky feminizmy boli v plienkach, románovo skonkrétnil napr. víziu ženy, na ktorú je prikrátka každá psychoanalýza. Jeho skarikovaná filisterská Klementína odmietajúca rodiť nové deti a s nimi i chlapov, ktorí by jej ich urobili, je výkrik do vesmírnej spravodlivosti dožadujúci sa práva vlastniť svet zrodený z vlastnej bolesti. Ozvena tohto bytostného výkriku sa však vracia bytostne skarikovaná: deti, ktoré chcela uchrániť pred nebezpečenstvami sveta, dostanú krídla a odlietajú napriek láske, do nebezpečenstiev, aké sa im zažiada. Skarikované je i ušľachtilé rozhodnutie muža, ktorý chce „pychoanalýzou“, čiže krádežou duší iných naplniť svoju prázdnotu. Bez karikatúry totiž nejde stvoriť onen závratný vianovský svet, v ktorom všetko vyzerá vrcholne skutočne, ale všetko je iba poézia, irónia, sebairónia, sarkazmus, paródia, sloboda tvorenia. Všetky tie dadaistické, surrealistické či patafyzické inšpirácie vytvárajú novú obraznosť vytryskujúcu priam z mytologických vrstiev jazyka. Čitateľovi neostáva nič iné, len prijať ich presvedčivosť.
A prekladateľ má problém: presne preložiť vianovské štylizácie a tým vlastne poprieť podstatu vianovskej obraznosti, alebo sa pokúsiť o ich transfer rešpektujúci nielen realitu obraznej skutočnosti, ale aj, povedzme, mytologické filiácie jazyka prekladu? Prekladateľka Micheala Jurovská sa vybrala druhou, tvorivejšou cestou. Vytvorila kongeniálny preklad, s ktorého riešeniami možno polemizovať, ale ktorý treba rešpektovať práve tak ako Viana, ktorého opravdivosť sa nám vyjavuje po polstoročí.
Alexander Halvoník
